V náručí nepriateľa (Drakulove deti 3)

Kapitola 37

Krčil som sa na streche jednej z budov, ignoroval som bujarý večierok prebiehajúci dole v uliciach a číhal som na moment, kedy bude Dante osamote. Krídla som mal pripravené, chveli sa mi od napätia a tesáky ma boleli z túžby zabíjať.

No musel som sa ovládnuť, hoci najradšej by som toho skurvysyna zabil. Aspoň miliónkrát som si predstavil, ako ho trhám na franforce a nesmierne si to užívam. Trpel by, ach Bože, tak by trpel a ja som sa celý čas len smial.

Zrejme som po svojom otcovi zdedil viac sadizmu, než by mi bolo milé, ale momentálne som sa nesťažoval. Momentálne som tieto pudy vítal, pretože mi pomáhali koncentrovať sa. Túžba po pomste ma udržiavala v smere, ktorým som potreboval ísť, keďže by som sa aktuálne rozbehol niekam úplne inam.

Už sa Heidi prebrala? Ako zareagovala na novinku, že sa z nej stala upírka? Podarí sa Zahirovi trochu otupiť rany, než jej budem čeliť zoči-voči?

Si zbabelec, povedal som sám sebe znechutene a mierne som potriasol krídlami, aby som z nich dostal napätie. Nespúšťal som zrak k podniku, kde sa Dante prednedávnom usadil a trpezlivo som čakal, kedy vyjde von.

Raz bude musieť vyjsť von.

A kým som čakal, premýšľal som.

Nad Heidi, nad Zahirom, nad Justinou, jednoducho nad všetkým. Mal som v sebe chaos, ktorému som nerozumel. Akoby som stratil smer...a za všetko mohla tá blonďavá potvora, ktorá ma lapila do svojej siete.

Kým mi do života neprišla Heidi, mal som ho pod kontrolou. Vedel som, čo chcem a šiel som si za tým. Ale teraz? Akoby som sa ocitol na križovatke. Netušil som, čo bolo správne, čo by som mal urobiť a predovšetkým - nemal som ani poňatia, ako dostať svoj život opäť pod kontrolu.

Všetky inštinkty ma nútili, aby som sa vrátil k Heidi a ochraňoval ju. Bol jej nablízku. Bola moja nevesta, privlastnil som si ju všetkými spôsobmi a hrýzlo ma, že som pri nej nebol. Ale potreboval som toto doriešiť.

Za každú cenu.

Šťastie sa na mňa usmialo o chvíľu neskôr. Dante vyšiel pred vysvietený bar - sám - a zapálil si cigaretu. S potlačeným zavrčaním som sa vzpriamil a roztiahol som krídla. Bez najmenšieho zaváhania som sa zniesol dolu, s cieľom schmatnúť ho a dolámať mu všetky kosti. Jeho gorily zostali vo vnútri, bol sám a to mi dávalo ideálnu príležitosť pomstiť sa.

Za to, ako drzo sa ku mne správal.

Za to, že vystavil Heidi nebezpečenstvu.

Za to, že vôbec existoval.

Dante sa zvrtol čelom ku mne v sekunde, ako som sa po ňom načahoval a z prstov mu vyšľahli čierne povrazy. Než som stačil zareagovať, omotali sa mi okolo zápästí, členkov aj krídel. S prekvapeným výdychom som dopadol na zem.

"Myslel si si, že neviem, že ma celú noc sleduješ?" doľahol ku mne pobavený hlas toho odporného hajzla.

Zo všetkých síl som sa pokúsil temné povrazy roztrhnúť, ale bez výsledku. Ako na povel sa stiahli ešte viac a bolesť v krídlach ma takmer oslepila.

"E-e, na tvojom mieste by som sa nehýbal, ak nechceš prísť o svoje drahocenné krídla," usmial sa na mňa Dante, keď si predo mňa čupol a potiahol si z cigarety. Ani som nežmurkol, keď mi cigaretový dym fúkol do ksichtu.

"Za toto zaplatíš."

Veselo sa rozosmial. "Naozaj? A to už ako? Ležíš mi zviazaný pri nohách. Ako mi to už len chceš spočítať?"

Vyceril som na neho zuby. "O to sa nemusíš báť."

Znova si potiahol z cigarety. Ten jeho protivný úsmev som mal chuť zoškrabať mu z tváre.

"Mali sme dohodu, drahý Sorin. Pokazil si mi zábavu, keď si vyzabíjal všetkých mojich upírov."

"Vypustil si ich na moju nevestu," zasyčal som s mrazivou zúrivosťou. "A ja zabijem každého, kto sa jej len dotkne."

Dante si prešiel jazykom po perách. "Vieš, urobil si veľkú chybu, že si tu dnes prišiel. A tvoja krásna nevesta, nech už je kdekoľvek, zostala v tomto meste opustená a nechránená."

Zlosť mi takmer zatemnila myseľ. V poslednej sekunde som sa ovládol a chladne som sa neho usmial triumfálnym úsmevom.

"Myslíš, že som taký hlupák, aby som ju nechal osamote?"

"Nech už ju stráži ktokoľvek, nebude mať šancu proti skupine, ktorú som po ňu poslal. Možno ich budeš poznať, prišli totiž z Budapešti." Svižne sa zdvihol. "Naša kráľovná ich pôvodne poslala po teba, ale keďže nám všetkým ide o dobré vzťahy, využil som ich pre svoj prospech a šli pohľadať tvoju drahocennú nevestu."

Jeho slová ma prekvapili tak veľmi, až som stratil reč. Najradšej by som sa mu nabúral do mysle a spravil z nej rešeto, ale ten kretén mal na sebe vytetované ochranné symboly proti telepatom. Nemal som tak žiadnu šancu použiť svoje schopnosti.

A to ma sralo.

"Takže čo teraz?" vyštekol som. "Necháš ma tu ležať do východu slnka, aby ma lúče spálili na popol?"

Dante dofajčil a zahasil cigaretu o moje čelo. Zasyčal som, keď mi hlavou prešla spaľujúca bolesť a s pohľadom sľubujúcim smrť som na neho zazrel. Prisahal som si, že akonáhle na to dostanem príležitosť, zabijem ho.

Pomaly.

Veľmi pomaly.

Mučivo.

Kruto.

Sadisticky.

"Justina ťa chce naspäť. Očividne jej chýba jej milenec," usmial sa na mňa a oči mu zažiarili nepríjemným, magickým svetlom. "Preto si myslím, že bude lepšie, ak zabudneš, kde sa tvoja nevesta nachádza. Budeš vedieť, že existuje, ale nikdy nebudeš schopný ju nájsť."

Ucítil som, ako do mňa udrela jeho mágia.

"Nie!" zavyl som, bojujúc s putami.

"Budeš vedieť, že existuje, nikdy na ňu nezabudneš, ale nenájdeš k nej cestu," pokračoval, jeho mágia prúdila do mňa. "Svoj život dožiješ v agonizujúcej bezmocnosti a nešťastí."

Kliatba.

Ten skurvysyn ma preklial.

"Odteraz budeš trpieť," kruto sa na mňa usmial. "A navždy ti to bude pripomínať, že sa nemáš zahrávať s niekým, ako som ja."

"Zabijem ťa," precedil som cez stisnuté zuby, zúrivý tlkot srdca sa mi ozýval v ušiach. Tesáky sa mi vytiahli, túžba vraždiť bola takmer neznesiteľná. Keby som tu neležal zviazaný, Dante by bol už mŕtvy.

O to by som sa postaral.

"Budem sa tešiť na ten deň, až sa my dvaja znova stretneme," odvetil s ľahkosťou, ktorá ma ešte viac naštvala a svižne sa postavil. Obloha nad jeho hlavou žiarili jasnými hviezdami, ktoré sa mi vysmievali.

"Ale ešte predtým ťa odovzdám tvojej kráľovnej. Myslím, že ma patrične odmení za to, že som jej našiel a doviedol strateného milenca."

Na sekundu som privrel oči. Hoci som netúžil po ničom inom iba okolo seba rozsievať smrť, musel som si zachovať pokoj a rozvahu. Jedine pomocou rozumu sa mi podarí dostať z tejto sračky, do ktorej som sa dostal.

Dôležité bolo, že som Heidi nenechal sám. Mala pri sebe Zahira - vďakabohu za neho. Možno im potrvá, kým ju nájdu, pokiaľ nemajú jej pach. Dúfal som, že z upírov, ktorí prišli z Budapešti, nikto ju predtým nestretol a tým pádom ju nebudú vedieť okamžite lokalizovať. Navyše, nie každý upír bol stopár ako ja.

Na to som sa musel spoliehať.

Čo sa týkalo mňa samotného, neostávalo mi nič iné, iba znova čeliť Justine. Bol som spútaný, nedokázal som sa pohnúť a tým pádom uniknúť jej pazúrom, ktoré ma všade prenasledovali. Ale už stačilo.