HEIDI
Keď ma šéf pošle na lov do Budapešti, čakám všeličo, len nie to, že ma ostatní lovci majú za hlúpu blondínu a odmietajú ma prijať medzi seba. To bolí. Napriek tomu som jediná, komu sa počas lovu podarí zasiahnuť svoj cieľ - príťažlivého upíra...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Londýn nesklamal.
Stála som pred opustenou budovou Svätého spolku na prázdnej ulici a z tmavých mrakov na mňa padal drobný dážď. Nesnažila som sa pred ním ukryť, stále bolo príjemne teplo a dažďové kvapky mi lahodne chladili rozhorúčené líca.
Bola to sotva hodina, čo sme sa s Callum rozlúčili a vybrali sme sa každý svojou cestou. Respektívne, odišla som iba ja. Callum tam zostal a prisadol si k dievčatám, po ktorých celý večer pokukoval.
Ja som sa plánovala vrátiť naspäť do Edinburghu, ale ešte predtým som chcela navštíviť práve toto miesto. A ako som tam stála na chodníku, kúsok odo mňa zablikala lampa s verejným osvetlením a do nosa mi udrel známy pach.
Bola som doma.
Ale už to nebol domov, ako som si pamätala. Budova bola opustená, v oknách sa nesvietilo, na ulicu nedoliehal smiech či krik vychádzajúci zo Spolku. Podľa stavu budovy som usúdila, že ju ešte nikto nekúpil a tým pádom som bez nejakých problémov mohla vojsť dnu.
A tak som aj urobila.
Vchodové dvere zavŕzgali, keď som vstúpila do tmavej, úzkej chodby. Vytiahla som svoj mobil zo zadného vrecka na džínsoch a rozsvietila som ho ako baterku. Privítala ma známa chodba plná prachu a pavučín.
Zovrelo sa mi srdce. Bolelo ma vidieť toto miesto opustené a v takom stave. Pritom som tu zažila toľko pekných chvíľ! A nech už sa to vyvŕbilo akokoľvek, Olivia mi bola ako rodina a Spolok som milovala.
Mala som štyri roky, keď Olivia navštívila jeden z mnohých detských domov v Londýne a osvojila si ma. Bola som sirota, o svojich rodičoch som vedela iba to, že to boli feťáci a len čo som sa narodila, moja mama ma nechala pred dverami detského domova s listom v perinke.
Na obdobie v detskom domove som si nespomínala. Zrejme má mozog takú špecifickú vlastnosť - vytlačiť všetky nepríjemné spomienky. Pamäť mi siahala do tej doby, ako mi oznámili, že budem mať novú rodinu.
Doteraz som si spomínala na tú radosť miešanú so strachom. Bála som sa, aby ma po nejakej dobe nevrátili naspäť do domova, aby ma neopustili tak, ako ma opustili moji vlastní rodičia. Lenže mi stačil jedne pohľad na vľúdnu Oliviinu tvár a vedela som, že budem v poriadku.
S takýmito ťaživými myšlienkami som sa zastavila pri schodoch, vedúcich na poschodie. Po mojej ľavej strane stála kuchyňa, z opačnej strany sa išlo do knižnice. Tréningová telocvičňa sa nachádzala v podzemí pod mojimi nohami. Hore stáli naše izby a Oliviina pracovňa.
Pomaly som vykročila po schodoch. Stále som si svietila mobilom, všetky zmysly som mala napnuté na prasknutie. V puzdre pod tričkom som ukrývala dýku z čistého striebra, s ktorou som sa vedela oháňať skutočne dobre, ale ktovie, či by som niekoho zasiahla, keďže som v sebe stále cítila alkohol z posedávania v bare a ťažili ma spomienky na Svätý spolok.
