HEIDI
Keď ma šéf pošle na lov do Budapešti, čakám všeličo, len nie to, že ma ostatní lovci majú za hlúpu blondínu a odmietajú ma prijať medzi seba. To bolí. Napriek tomu som jediná, komu sa počas lovu podarí zasiahnuť svoj cieľ - príťažlivého upíra...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Bolo to príliš jednoduché. Nedokázala som sa zbaviť zlého pocitu, ktorý sa mi zakrádal dušou, no napriek tomu som vybehla zo starej, škaredej budovy až na ulicu. V panike som sa obzrela, či neuvidím Sorina vo dverách, pretože...niečo sa mi nepozdávalo.
Určite vedel, čo som urobila. Stavila by som všetky čokoľvek na svete, že musel vedieť o tom, že som sa zakrádala preč.
Tak prečo potom nezakročil?
Prečo ma nezastavil?
Existovali iba dve možnosti. Prvá - bolo mu to jedno, stratil záujem o moju krv a tým pádom ma nepotreboval. A tá druhá, oveľa pravdepodobnejšia - že ma nechal ísť schválne, aby ma potom mohol chytiť a potrestať, ako správny sadistický psychopat.
Bože. Druhej možnosti som sa desila a takmer zúfalo som si priala, aby to nebola pravda. Nemala som pri sebe žiadne zbrane, ktorými by som sa mohla brániť. Žiadny dýky, žiadny luk, žiadny drevený či strieborný kôl.
Nemala som nič a s prázdnymi rukami som sa cítila bolestne bezbranná.
Utekaj, moja drahá lovkyňa, začula som v hlave Sorinov temný, hlboký hlas, nasiaknutý pobavením a výzvou. Dávam ti pätnásť sekúnd, potom idem po tebe.
Naplnila ma priam panická hrôza. Inštinktívne som cúvla, srdce som mala až v krku a s doširoka otvorenými očami som civela na dvere, akoby sa mali každú chvíľu rozletieť.
Pätnásť.
To jedno jediné slovo ma prebralo z paralýzy, v ktorej som sa ocitla. Prudko som sa zvrtla, pripravená utekať, čo mi sily stačili, len aby som sa toho bastarda zbavila. Bolo mi jedno kam, hlavne, aby ma nenašiel.
Štrnásť.
Do cesty mi vstúpili štyria muži, ktorých som nikdy nevidela. Všetci mali na sebe čierne odevy a nekompromisné výrazy. Ten najstarší z nich s prešedivenou briadkou a vyholenou hlavou urobil krok ku mne.
"Poslal nás Andrew."
Trinásť.
"Som Emmanuel Strauss a vediem skupinu viedenských lovcov," pokračoval muž a schmatol ma za ruku. "Odvedieme ťa odtiaľto do bezpečia."
Dvanásť.
Zaprela som sa nohami do mokrej zeme, naplnená hrôzou. "Nie, nechajte ma!"
Jedenásť.
Strauss sa ku mne obrátil s netrpezlivým úsmevom. "Nie je dôvod na paniku. Musíme vypadnúť, kým je príležitosť."
Desať.
"Vy to nechápete," pokúsila som sa mu vykrútiť zo zovretia. "Nemôžem ísť s vami!"
