HEIDI
Keď ma šéf pošle na lov do Budapešti, čakám všeličo, len nie to, že ma ostatní lovci majú za hlúpu blondínu a odmietajú ma prijať medzi seba. To bolí. Napriek tomu som jediná, komu sa počas lovu podarí zasiahnuť svoj cieľ - príťažlivého upíra...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď vyšlo slnko, skryla som sa do starej pivnice jedného z obytných domov blízko rieky Tiber. Triasla som sa ako osika, keď som sa oprela o stenu a zviezla som sa na zem. Pritiahla som si kolená k brade a rozochvene som si utrela ústa.
Stále som na nich mala krv.
Nie, nie, nie, zašepkala som v duchu a zakryla som si tvár dlaňami. Stále som v ušiach počula ich krik, ich prosby o zľutovanie či volanie o pomoc. Keď som zavrela oči, videla som ich tváre, ich oči plné zdesenia. Poznanie, ktoré im svitlo v očiach, keď si uvedomili, že so sebou prinášam ich smrť.
Nespomínala som si, koľko som ich zabila. Troch? Štyroch? Akonáhle som sa napila z jedného, ucítila som vôňu niekoho iného a lovila som ďalej.
Stalo sa zo mňa monštrum. Zavraždila som ľudí. Nevinných ľudí!
Doľahli ku mne policajné sirény. Stiahla som si dlane z tváre a s obavami som pozrela na strop pivnice. Ak by ma teraz našli a zatkli, vyviedli by ma v putách priamo do svetla. A to by bola moja smrť.
Na krátku chvíľu som nad tým zauvažovala. Čo ak by práve smrť bola riešením pre celý tento problém? Ak by som vyšla do svetla a slnko by ma spálilo na popol, nikomu inému by som už neublížila. Ale ako by ľudia zareagovali, keby videli na vlastné oči, ako sa pred nimi niekto zmení na kôpku sivého popola?
"Mysli Heidi, mysli," zašepkala som zúfalo a položila som si čelo na kolená. Vďakabohu, pivnica smrdela zatuchlinou a niečím, čo som naozaj nechcela definovať a tým pádom ku mne nedoľahla žiadna vôňa krvi.
Ešteže.
Bála som sa, že ak ju ucítim, neubránim sa a vyštartujem, hoci som mala žalúdok plný. No inštinkt loviť a zabíjať bol taký silný, až mi ním lomcovalo celé telo. Nepriala som si nič iné, len nájsť ďalšiu korisť a napiť sa.
Našťastie, inštinkt zostať nažive bol silnejší než inštinkt nakŕmiť sa. Tá príšera vo mne dobre vedela, že som musela zostať ukrytá pred slnečným svitom a počkať do zotmenia.
Čakanie na súmrak bolo vyčerpávajúce.
Bola som príliš napätá, aby som si dokázala oddýchnuť a načerpať nové sily. Na chvíľu som pridriemla, ale pri akomkoľvek malom zvuku, pri akomkoľvek vrznutí podlahy nado mnou, som sa prebrala. Únavu som zatlačila do úzadia a čakala som na chvíľu, kedy zapadne slnko a budem môcť odtiaľto vypadnúť.
Ale kam pôjdem? Za Callumom som sa vrátiť nemohla. Zabil by ma v momente, ako by zistil, že sa zo mňa stala upírka. Čo som teda mohla robiť?
Sorin.
Ako na povel ma zaplavili spomienky na upíra, ktorý mi prevrátil život naruby. V prvej chvíli sa ma zmocnila priam krvilačná zúrivosť, ale tá po chvíli ustúpila a nahradila ju túžba. Nielen fyzická, z ktorej som sa išla zblázniť, ale taká...bytostná. Celistvá. Nechcela som ho len medzi nohy, ale pri sebe. Chcela som stáť po jeho boku, držať ho za ruku, bozkávať jeho ústa a počúvať všetky tie zážitky, ktoré počas svojho života prežil.
