HEIDI
Keď ma šéf pošle na lov do Budapešti, čakám všeličo, len nie to, že ma ostatní lovci majú za hlúpu blondínu a odmietajú ma prijať medzi seba. To bolí. Napriek tomu som jediná, komu sa počas lovu podarí zasiahnuť svoj cieľ - príťažlivého upíra...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ešte v tú noc som vyhľadal bosorku, ktorá pracovala pre upírov. Volala sa Sabine, bývala v jednej z najchudobnejších častí Viedne a zájsť k nej domov bolo pre mňa utrpením. S neskrývaným znechutením som kráčal špinavou ulicou, plnou grafitov a pouličných gangov. Obzvlášť jedna skupinka si Heidi prezerala s takým záujmom, až som sa musel ovládnuť, aby som ich všetkých na mieste nepozabíjal.
Nepotreboval som na seba upútať pozornosť ako Draven v Barcelone. To ma privádzalo k ďalšej myšlienke. Dúfal som, že sa môj podarený malý braček niekde zašil, kým sa situácia neupokojí. Prial som si...Bože, fakt som si prial, aby sa mu podarilo skrývať večne. Áno, trochu si to protirečilo voči tomu, že som ho chcel sám nájsť, ale pokiaľ sa bude skrývať, bude ukrytý aj pred Justinou.
Nechcel som, skutočne som nechcel, aby dostala aj jeho. Dravenove schopnosti by boli neoceniteľné v boji proti ľuďom. Ja sám som sa ho občas bál, pretože to, čo dokázal...z toho som mal zimomriavky.
Aeron a jeho tiene? Maličkosť.
Rafael a jeho teleportácia? Zanedbateľnosť.
Ja a čítanie myšlienok? Slabý odvar.
"Čo je toto za odporné miesto?" spýtala sa Heidi, prerušiac moje pochmúrne myšlienky. S rukami založenými na hrudi vyzerala byť nesvoja a neušlo mi, ako si zhŕňala vlasy dopredu, akoby si chcela zakryť výstrih.
Čo to robíš? Spýtal som sa jej v myšlienkach a zastavil som pri starej bytovke z predvojnového obdobia, kde sa Sabine zdržiavala.
Heidi po mne strelila unavenými očami. "Čo asi? Zakrývam si výstrih."
"To vidím. Ale prečo? Nemáš sa za čo hanbiť. Mala by si ich práve ukazovať."
Aj napriek tme som videl, ako sa zapýrila a tesáky ma zaboleli.
Spamätaj sa, prikázal som sám sebe znechutene. Kŕmil si sa z nej nedávno. Vari sa nevieš ovládať?
Mysľou mi prebehli jej slová o jej minulosti, o jej rodičoch. Okamžite som potlačil akékoľvek sympatie či ľútosť, ktoré sa vo mne dvíhali a zamračil som sa na ňu.
"Necítim sa dobre ako objekt túžby," prekvapila ma a opovážlivo na mňa nadvihla obočie. "Stačí mi, že ma očumuje upír. Nepotrebujem ešte gang nadržaných kriminálnikov."
Chytil som ju za bradu a mierne som sa k nej sklonil, aby som jej videl do očí. "Neboj sa, drahá. Zabil by som každého, kto by sa na teba opovážil siahnuť."
Otvorila ústa, oči sa jej rozšírili. Nečakal som na jej odpoveď, pustil som ju a obrátil som sa k zvončekom. Zazvonil som trikrát, ako znela dohoda a oprel som sa o tehlovú stenu. Pozorne som sledoval gang naproti cez ulicu, skupinku asi piatich počerných mužov, ktorí pofajčievali, dívali sa na nás a šepkali si.
