HEIDI
Keď ma šéf pošle na lov do Budapešti, čakám všeličo, len nie to, že ma ostatní lovci majú za hlúpu blondínu a odmietajú ma prijať medzi seba. To bolí. Napriek tomu som jediná, komu sa počas lovu podarí zasiahnuť svoj cieľ - príťažlivého upíra...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Sotili ma na kolená. Napriek ponižujúcej polohe, v ktorej som sa práve ocitol, som hrdo zdvihol hlavu a pozrel som do nenávidených čiernych očí.
Justina mlčky stála pri renesančnej freske v Danteho sídle a zhora sa na mňa dívala ako na nejakú špinu. Nezdržal som sa a opovržlivo som sa zaškľabil. Neušlo mi, ako sa jej rozšírili nozdry a zaťala sánku.
Bol som sekundu od toho, aby mi odtrhla hlavu od tela, no napriek tomu som sa nedokázal držať späť. Mal som po krk jej zaobchádzania. Túžil som po slobode a pokiaľ ju dostanem iba ako mŕtvy, nech sa tak stane.
Táto beštia ma znova do svojich pazúrov nedostane.
"Aké sklamanie," poznamenala po chvíli napätého ticha a založila si ruky na hrudi. Prsia jej takmer vypadli z hlbokého výstrihu a mne sa zdvihol žalúdok. Nenávidel som na nej všetko a v tejto chvíli som to nedokázal ignorovať.
Akoby sa vo mne niečo zmenilo.
Za to môže Heidi, ozval sa tichý hlások v mojej hlave. Stala sa stredom tvojho vesmíru. Už nikdy nebudeš chcieť nikoho iného.
"Nič mi nepovieš?" Justina nadvihla čierne obočie. Všimol som si, ako sa Dante postavil vedľa nej a zapálil si cigaretu. Pohľadom sa mi vysmieval a ja som mu v hĺbky svojho srdca sľúbil pomstu.
"Prečo by som mal?" spýtal som sa drzo. "Aj tak všetko vieš."
"Hmm," Justina si prešla prstami po červených perách. "Myslíš o tom, že si sa zbláznil do ľudského dievčaťa? Alebo o tom, že si z nej spravil svoju nevestu?"
Neodpovedal som. Len som jej opätoval pohľad s najväčšou ľahostajnosťou a výsmechom, akého som bol schopný. Justina začínala zúriť, o tom nebolo pochýb. Zrejme čakala, že sa jej hodím k nohám a budem ju prosiť, aby mi odpustila.
Pri jej nohách som skutočne kľačal, ale nie dobrovoľne. A radšej by som si vyrval jazyk, než aby som ju žiadal o odpustenie. Nie, nie.
"Prečo si to urobil?" urobila krok ku mne. Chytila ma za bradu a pevne ju stisla. Dívala sa mi do očí ako škorpión pripravený usmrtiť svoj cieľ. Mal som chuť zasmiať sa. Bola to kráľovná všetkých upírov, ale nebola najstaršia či najsilnejšia. Práve naopak.
Otec z nej spravil upírku tesne pred svojou smrťou, keď sme sa už ja a moji bratia premávali po svete. Keď ju mnísi uväznili v hrobke, prišla o svoju silu a storočia čakania jej nepridali. Nedokázala sa rovnať ani mne, ani mojim bratom a dobre to vedela.
Jediné, v čom mala oproti nám výhodu, boli počty.
"Pretože sa zamiloval."
Iný hlas sa zamiešal medzi nás. Zdvihol som zrak k ozdobnému stropu a teatrálne som si povzdychol. Nemusel som sa ani obzrieť, aby som vedel, kto nás poctil svojou prítomnosťou.
