V náručí nepriateľa (Drakulove deti 3)

Kapitola 10

O hodinu neskôr som stála na hlavnej vlakovej stanici v Budapešti, pripravená na odchod. Vrátila som sa do hotela, kde som sa osprchovala a prezliekla do čistého oblečenia. Neletelo mi žiadne lietadlo, ktoré by ma dostalo do bezpečia, tak som sa musela spoľahnúť na vlaky. Kúpila som si lístok na ten najskorší a teraz som čakala, kedy ho konečne pristavia.

Na stanici spolu so mnou čakalo ešte pár ľudí. Nikto mi nevenoval pozornosť. Nikoho nezaujímala blondína v čiernej bunde s kapucňou na hlave a čiernych legínsach. Vďaka bohu. Už aj tak som mala nervy našponované na prasknutie a nervózne som podupkávala nohou o betónový perón.

Hodiny na nástupišti ukazovali pol štvrtej ráno, no únava či túžba po spánku neprichádzali. V žilách mi koloval adrenalín s napätím, ktoré ma udržiavali v čulom stave. Oddýchnem si, až sa dostanem z Budapešti a vyjde slnko. Iba vtedy.

Vlak, na ktorý som čakala, čoskoro pomaly začal prichádzať na stanicu. Nervózne som sa poobzerala po nástupišti, či niekde neuvidím svetlovlasého upíra, ale okrem bežných unavených občanov či spiaceho bezdomovca na lavičke som nevidela nikoho podozrivého.

Do vlaku som sa dostala medzi prvými. Rýchlo som si kliesnila cestu uličkou, hľadajúc voľné miesto, z ktorého by som mala dobrý výhľad na celý vagón a zároveň by sa nachádzalo blízko východu v prípade núdze. Našťastie, vlak nešiel plný, ani len poloplný, takže som si mohla vyberať. Šuchla som sa na miesto na konci vagóna a s obavami som skákala pohľadom z nástupišťa na zaplňujúce sa sedadlá.

Sorin. Jeho meno bolo Sorin. Aké výstižné, studené meno pre niekoho tak chladnokrvného. Toľká škoda, že som o Drakulových deťoch toho nevedela viac! Moje vedomosti sa začínali a končili tam, že to boli prví upíri, ktorých Drakula premenil a rozliezli sa po celej Európe. Ach, prečo som len viac nedávala pozor počas hodín v Svätom spolku?

Andrew o nich vedel viac. Oveľa viac. Zarážalo ma, že vôbec vedel, kde sa nachádzajú. Samozrejme, všetci sme vedeli, že Aeron žije v Londýne. Ale zvyšní traja? Vôbec som netušila, že nejaký Rafael žil v Rumunsku a ten posledný...ako ho to nazval? Také zvláštne, no ostré meno...nevedela som si spomenúť. Ako to Andrew myslel, že keby som ho stretla, už by som bola mŕtva? Vari bol z bratov najhorší?

Vlak sa konečne pohol a prerušil moje ťaživé, vydesené myšlienky. Naplnila ma úľava, keď som cez okno sledovala, ako sa rozbiehame a nechávame dobovú stanicu za sebou. Hučanie vlaku na koľajach prehlušilo moje utrápené myšlienky a rýchlo som pozrela na lístok vo svojich rukách.

Cieľ - Viedeň.

Nebolo to ďaleko, ale bol to prvý vlak, ktorý mi išiel. Dostanem sa tam akurát v momente, kedy by malo vychádzať slnko a nájdem si nejaký dobrý úkryt. Potrebovala som sa poriadne vyspať, aby som bola schopná pokračovať v ceste, pretože som už na sebe cítila únavu, hoci mi adrenalín nedovoľoval zaspať. Stále som bola v strehu, stále pripravená utekať alebo bojovať v prípade núdze.

Znervózňovalo ma, že až na dve dýky som bola neozbrojená. O svoje zvyšné zbrane som prišla pri útoku na upírov a ostatní lovci mali všetko vybavenie so sebou. Na hotelovej izbe nezostalo okrem šiat nič. Dokonca ani obyčajný nôž. Všetko sme mali pri sebe a o všetko sme prišli.

Aj preto som si nedovolila zažmúriť oka. Sústavne som sledovala uličku vagóna, či sa tam nezjaví Sorin alebo ho neuvidím letieť vonku za oknom. Bola by to priveľká náhoda, upíri neboli dobrí stopári. V tom vynikali vlkolaci. Ale Sorin nebol len tak hocijaký upír. Bol to jeden z prvých upírov, syn samotného Drakulu. Dokázal komunikovať myšlienkami a mal krídla. Neublížila mu svätená voda. Preto existovala reálna možnosť, že by dokázal aj stopovať.

A to ma deptalo.

Zvonenie mobilu ma vytrhlo zo zamyslenia. Ignorovala som naštvané pohľady spolucestujúcich, ktorých môj mobil zobudil a rýchlo som prijala hovor.

Bol to Andrew.

"Kde si?"

Pozrela som von oknom na čierno-čiernu tmu. Ligotavé svetlá hlavné mesta Maďarska sme nechávali za sebou.

"Vo vlaku. Akurát sme opustili Budapešť," odpovedala som tlmene, aby ma nikto naokolo nepočul.

"A kam smeruješ? Pošlem za tebou niekoho."

"Do Viedne," ešte viac som stlmila hlas a porozhliadla som sa po vagóne. Neustále som mala akýsi zvláštny pocit. Neviem, akoby niekde za rohom číhalo nebezpečenstvo. Stále som bola ako na ihlách a nemohla som sa dočkať, až začne svitať.

"Vo Viedni operujú lovci pod vedením Emmanuela Straussa. Ak sa ti k nemu podarí dostať, ochráni ťa."

Pred upírom ako bol Sorin? To som pochybovala. Akurát by to bol ďalší masaker a to som nechcela.

"Pošlem ti do správy adresu. Choď za ním, len čo vystúpiš z vlaku. Nemárni žiadny čas, Heidi."

Pevnejšie som zovrela mobil. "Nepôjdem tam."

V telefóne nastalo ticho. Z čoraz väčšieho napätia sa mi zovrel žalúdok a opäť som prebehla pohľadom po vagóne. Ostatní cestujúci driemali, jeden sa hral na mobile. Nikto mi nevenoval pozornosť.

"Ako to myslíš, že tam nepôjdeš?" Andrew zvýšil hlas. "Ide o tvoje bezpečie, ženská! Pôjdeš tam, pretože ti to ako tvoj šéf prikazujem, je ti to jasné?"

"Nemôžem," odpovedala som šeptom. "Ak tam pôjdem, privediem ho so sebou. Nechcem, aby kvôli mne niekto iný -."

"To ma nezaujíma," vyštekol Andrew. Vedela som si predstaviť, ako zúril. Určite sa mu vypleštili oči a celý očervenel. "Si v ohrození a ja nedovolím, aby si sa len tak bez ochrany a pomoci túlala po Viedni. Pôjdeš za ním. Koniec debaty. Nemáš inú možnosť, keďže lietadlo do Edinburghu ti letí až večer o ôsmej."

Zaškrípala som zubami. Bože, ako som neznášala, keď sa so mnou takto bavil. Vlastne, ak som mala byť úprimná, nenávidela som celý Edinburghský spolok. Zrejme by som naozaj mala radšej loviť na vlastnú päsť, pokiaľ sa nenájdu lovci, s ktorými by som bola ochotná loviť.

Lovci, ktorí ma budú brať ako seberovnú a nie iba hlúpu, slabú blondínu. Kiežby sa mi podarilo nájsť niekoho ako Olivia.

"Heidi? Si tam?"

Pevnejšie som zovrela mobil vo svojich prstoch. "Áno, som."

"Idem okamžite zavolať Emmanuelovi Straussovi a poviem mu, aby ťa očakával. Vezmú ťa pod ochranné krídla do doby, než opustíš Viedeň a vrátiš sa ku mne."

Ku mne. Ako keby sme boli milenci.

"Rozumiem," odvetila som sladko, mysliac si svoje. Andrew na druhej strane linky spokojne zapriadol.

"Vybavím ti večernú letenku a pošlem ti ju do mailu. Keď sa už dostaneš do Edinburghu, budeš v bezpečí. To ti sľubujem. Postarám sa o teba. "

Bez ďalších zbytočných slov som ukončila hovor a znova som pozrela von oknom. Vlak sa už stihol rozbehnúť do svojej najvyššej rýchlosti, koľajnice pod nami burácali a Budapešť sme nechali ďaleko, ďaleko za sebou.

Napriek tomu som bola napätá ako struna a očakávala som to najhoršie. Ešte stále panovala noc. Ešte stále som nebola v bezpečí. Upokojím sa v momente, ako vyjde slnko.

To bola jediná ochrana pred upírmi. Dokonca ani niekto tak mocný ako syn Drakulu nemohol vyjsť na svetlo, pokiaľ nechcel skončiť ako kôpka popola. Slnko bolo mojím jediným spojencom a ja som sa skutočne nemohla dočkať, až konečne vylezie spoza obzoru.