HEIDI
Keď ma šéf pošle na lov do Budapešti, čakám všeličo, len nie to, že ma ostatní lovci majú za hlúpu blondínu a odmietajú ma prijať medzi seba. To bolí. Napriek tomu som jediná, komu sa počas lovu podarí zasiahnuť svoj cieľ - príťažlivého upíra...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Klesol som na jedno koleno a úctivo som sklonil hlavu.
"Povedz mi, čo sa stalo, drahý Sorin."
Justinin hlas zahrmel trónnou sieňou. Ignoroval som zvuky vychádzajúce spoza môjho chrbta, zdvihol som hlavu a pozrel som na svoju kráľovnú. Napäto sedela na tróne, čierne šaty jej ladili k vlasom a pery mala pevne zovreté, keď prechádzala pohľadom po skupinke za mojím chrbtom.
"Bola to pasca. Niekto nás zradil."
Justina strelila pohľadom priamo ku mne. "Si si istý?"
"Lovci vedeli, kde sa budeme nachádzať. Už tam na nás čakali."
Ozval sa nervózny šum. Justina mi pokynula, aby som sa postavil a ja som ju bez zaváhania poslúchol. Založil som si ruky za chrbtom a hľadel som na svoju kráľovnú, ktorá nervózne bubnovala prstami po drevených opierkach. Odolal som nutkaniu obzrieť sa a vliezť do hlavy každému jednému upírovi, ktorý sa tu nachádzal.
Ale urobím to. Nachádzal sa tu medzi nami zradca, ktorý dal lovcom tip. Inak to nemohlo byť. Zistím, kto to bol a potom toho dotyčného veľmi pomaly, veľmi brutálne zabijem.
"Takže na vás zaútočili," prehovorila Justina po dlhej chvíli mrazivo. "Zabili niekoho z našich?"
Stroho som prikývol, prameň vlasov mi skĺzol na obočie. "Prišli sme o dvoch vojakov, vaše veličenstvo."
Prižmúrila oči a premerala si ma. "Cítim tvoju krv, Sorin. Zranili ťa?"
"Jedna malá lovkyňa sa ma pokúsila zabiť," precedil som cez zovreté zuby, no následne som sa kruto usmial. "Nepodarilo sa jej to."
Justina vystrelila obočím dohora. "Dúfam, že si ju zabil. Alebo je tu s nami? Zaslúžila by si potrestať za to, že preliala tvoju krv. Vlastnoručne jej vyrvem srdce z tela za to, že sa opovážila ťa zraniť."
Pokrútil som hlavou, výraz na tvári kompletne mrazivý a pokojný. "Ušla skôr, než som to stihol dokončiť."
Nebola to tak celkom pravda, ale Justina to nemusela vedieť. To ľudské dievča ma prekvapilo - a to sa mi nestávalo často - keď mi zabodla dýku pod rebrá. Navyše dýku napustenú akýmsi utlmujúcim jedom. A to ani nehovorím o svätenej vode, čo jej prúdila žilami. Za tie storočia, čo som bol nažive, ma lovilo nespočetné množstvo lovcov.
Ale nikomu sa nepodarilo to, čo tomu blonďavému dievčaťu. Mal som ju zabiť? Bezpochyby. Lenže keď som ochutnal jej krv a videl jej vzdor, zdvihol sa vo mne dávno zabudnutý záujem. Akoby ma vytrhla z mojej každodennej nudy, pretože ako nesmrteľný som už videl a zažil všetko. Myslel som si, že už ma nemalo čo prekvapiť, zaujať.
No tá mladá lovkyňa...musel som ju pustiť. Už len preto, aby som ju mohol loviť a trochu sa zabaviť. Nemohol som sa dočkať, až vyrazím po jej stope a nájdem ju. A potom jej dám priúčku za to, čo urobila.
