V náručí nepriateľa (Drakulove deti 3)

Kapitola 24

"Som hladná."

Privrel som oči, aby som potlačil podráždenie. Neprešlo ani desať minút, odkedy sme opustili hotel a Heidi ma opäť niečím prekvapila. Napriek tomu som nepoľavil zo sviežej chôdze a s rukami vo vreckách dlhého kabáta som sa neprestajne mračil pred seba na nočný Rím.

"Naješ sa potom."

"Nejedla som už od včera," odznela jej mrzutá odpoveď. "Ak chceš, aby moja krv chutila stále dobre, musíš sa starať o moje blaho. Dávať mi dostatok živín a podobne."

Obzrel som sa ponad plece. "Kúpil som ti luxusnú spodnú bielizeň a drahé šaty. To ti nestačí?"

A zomieral som túžbou vidieť ju v tej bielej čipke, ktorú som pre ňu vybral. Prečo som to vlastne urobil? Aby som mohol sám seba týrať? Idiot.

Heidi poklepkala prstami po svojom stehne, kde sa ukrýval remeň s postriebreným nožom. "Na tvojom mieste by som si dávala pozor na to, čo poviem alebo urobím...aby si neskončil s prepichnutým srdcom."

S teatrálnym povzdychom som sa zastavil a obrátil som sa k nej. Ružové šaty, ktoré som jej vybral, jej nesmierne pristali. Vyzerala nežne a žensky, úplný opak Justiny. A práve to som chcel. Hoci bola krvilačná lovkyňa, pôsobila jemne ako krehká kvetina. Keď som sa na ňu díval, mal som pocit, akoby som videl jednu z tých prekrásnych bielych ruží, čo kedysi kvitli na mieste, kde som vyrastal.

Moja mama ich milovala.

Heidi zrejme poznala, že vyhrala, pretože sa spokojne usmiala a kývla hlavou smerom k námestiu. "Tam je non-stop kebab."

Znechutene som skrivil ústa, načisto pobúrený jej slovami a ohavným výberom. "Nebudeš jesť niečo tak odporné a lacné."

"Nuž, pochybujem, že je o tomto čase ešte nejaká nóbl reštaurácia otvorená," zareagovala uštipačne a potom prevrátila oči. "Zjem hocičo, Sorin. Prosím, kúp mi ten kebab, nech zaplním žalúdok a potom môžme pokračovať."

Vyceril som na ňu zuby, no poslúchol som ju. Prešli sme krížom cez prázdne námestie, sem a tam sa povaľovali bezdomovci. Zavetril som vlkolakov, ale zatiaľ boli príliš ďaleko, aby som im venoval pozornosť.

Heidi si od mladého predavača vypýtala kebab s extra porciou mäsa a ja som sa snažil nezavraždiť ho za to, ako si ju obzeral. Dokonca sa to ani nesnažil skryť, hoci som stál vedľa nej. Vyzliekal ju očami a vo mne sa zdvihla priam šokujúca vlna zúrivosti.

Podal jej kebab. Počkal som, kým na mňa pozrel. Akonáhle tak urobil - aby som mu zaplatil - dovolil som svojim očiam zmeniť farbu na rubínovú. Predavač zbledol, v tmavých očiach sa mu zjavil des, akoby videl ducha a dokonca zvrieskol.

Vrátil som naspäť svoju pôvodnú farbu očí a s posmeškom som mu hodil zopár mincí. S cinknutím dopadli na pult, no predavač si ich nevšímal. Díval sa na mňa s úprimnou hrôzou a dokonca sa prežehnal.

"Demonio," šepkal stále dokola a dokola.

Cítil som na sebe Heidin pohľad, keď som ju chytil za lakeť a viedol som ju preč. Opustili sme námestie a ocitli sme sa v spleti úzkych, starých uličiek. Z blízkych domov a dlažby pod našimi nohami stále sálalo teplo.

"Čo si tomu chudákovi spravil?" spýtala sa ma po dlhej chvíli a zastavila sa.

Pustil som jej lakeť a prehrabol som si vlasy. "Nevravela si, že si hladná? Ešte si sa tej odpornosti ani nedotkla."

"Chcem vedieť, čo si mu urobil. Vydesil sa, akoby videl samotného diabla," trvala na svojom, no potom si odhryzla. Oprel som sa ramenom o stenu domu, príliš blízko jej mladého, voňavého tela a venoval som jej jeden zo svojich desivých úsmevov.

"Nepáčilo sa mi, ako sa po tebe díval."

Heidi prestala jesť a modré oči sa jej rozšírili. Díval som sa na ňu, ponáral som sa do hĺbok jej očí a bojoval som s túžbou natisnúť ju na tú prekliatu stenu a pobozkať.

Ako to dokázala? Celé veky som nechcel ľudskú ženu. A potom mi do života nakráča jedna malá lovkyňa a zrazu som stratil pevnú pôdu pod nohami. Nepáčilo sa mi to. Čoraz viac som sa začínal podobať na Rafaela a to ma privádzalo do zúrivosti.

Vari som bol rovnaký?

Heidi v tichosti dojedla svoj kebab a potom sme pokračovali v ceste. Stále som bol v strehu, čakal som, z ktorej strany sa na nás vyrúti nebezpečenstvo. Všetky zmysly som mal v pohotovosti. Rím bol veľmi nebezpečným miestom, hlavne po zotmení. Bol dokonca ešte nebezpečnejší než samotná Budapešť. Starodávna aura plná krvavej histórie priťahovala všelijaké príšery nielen z Európy, ale aj z celého sveta.

"Prekrásne mesto," vyhlásila Heidi a náhle zastala. Okamžite som skenoval okolie, hľadajúc akékoľvek nebezpečenstvo, ktoré by ju prinútilo zastaviť. Díval som sa po uliciach, po strechách okolitých domov, dokonca aj po-.

"Fontána di Trevi," Heidi pristúpila k mramorovej pamiatke ako keby sa ocitla vo sne a priložila si dlane na ústa. "Nikdy som si nemyslela, že ju niekedy uvidím naživo."

S údivom som sa na ňu zadíval. Stála pri fontáne, ktorá patrila medzi najgýčovejšie pamiatke v meste a vyzerala, akoby sa chystala rozplakať. Niekoľkokrát som zažmurkal, aby som sa uistil, či vidím dobre a potom som k nej pristúpil.

Heidi sa dívala na fontánu s úžasom a zároveň dojatím. Modré oči mala rozšírené a dokonca sa v nich zaligotali slzy. Nedalo mi to. Chytil som ju za bradu a prinútil som ju pozrieť mi do očí.

"Čo to má znamenať?" spýtal som sa potichu, aby som ju nevyľakal. Jej stavu som vôbec nerozumel. Kde sa stratila tá krvilačná lovkyňa, ktorá mi chcela prebodnúť srdce? Tá drzaňa, ktorá sa neštítila poslať ma do horúcich pekiel?

"Keď som bola malé dievča, videla som film Rande v Ríme a prisahala som si, že jedného dňa toto miesto navštíviť," prekvapila ma a dokonca sa usmiala. Z jej úsmevu sa mi stiahol žalúdok. "A teraz sa mi môj sen splnil."

Díval som sa jej do očí, zľava doprava, neprestával som ju držať za bradu a zúfalo som sa snažil pochopiť, čo toto bolo za stvorenie. Bola pre mňa jednou veľkou hádankou. Ak ma chcela prekvapiť, podarilo sa jej to.

Odtrhol som zrak od jej očí a pozrel som jej na ústa. Boli ružové, na pohľad mäkké a mierne pootvorené. Zovrelo sa mi vnútro, tep mi poskočil, akoby som sa zbláznil. Neušlo mi, ako sa mierne podvihla na špičkách, akoby ma vyzývala, aby som prekonal tú poslednú vzdialenosť a pobozkal ju. Krátko som jej pozrel do očí a zistil som, že pohľadom hypnotizovala moje pery.

Stačilo ešte viac skloniť hlavu. Iba nepatrný pohyb a konečne by som zistil, aké by to bolo, cítiť jej pery na tých svojich. Bola to mystéria, ktorá mi nedala pokoja a čím ďalej tým viac ma trápila.

Doriti, chcel som ju pobozkať. Jej ústa ma lákali od prvého okamihu, čo som ju uvidel a začínal som byť proti jej príťažlivosti slabý. Zvlášť po tom, čo sa tak lahodne vlnila pod mojím telom, keď som sa - hoci len prstom - ponáral do jej horúceho, vlhkého vnútra.

Musel som ju pobozkať.

Bol som odhodlaný prekonať tú poslednú vzdialenosť, ale varovanie mojich zmyslov ma zastavilo. Telo mi zmrzlo, zostal som stáť nehybne ako socha a započúval som sa do zvukov okolo nás.

Do nosa mi udrel odporný pach zmoknutého psa. Mimovoľne som sa nahrbil, z hrude sa mi vydralo zlovestné zavrčanie. Inštinktívne som si Heidi pritisol na hruď, objal som ju pažami a strelil som pohľadom k blízkej uličke, pripravený vraždiť.

Pohľad mi opätovalo niekoľko párov zlatých, jagavých očí. Nie, nebolo ich niekoľko. Bolo ich veľa. A všetci sa chystali rozpárať mi hrdlo.