Sexy Marine (Sk)

•17•

Celé telo som mala stuhnuté a nedokázala som pohnúť ani prstom. Ako sa hovorí, krvi by ste sa mi v ten moment nedorezali.
Film sa skončil a v sále sa rozsvietilo. Všetci začali pískať a tlieskať, len ja som sa snažila nevypustiť zo seba ani hlásku. Ani slzu. Žiaden náznak emócie.
Moje telo horelo hnevom a sklamaním. Nedokázala som uveriť tomu, čo sa deje. Prečo mi ostalo tak zle. Prečo sa mi krútila hlava a prečo som sa celá triasla.

"Stevensová," šepol mi ženský hlas a na ruke som pocítila jemný dotyk. Náhle pišťanie v ušiach prestalo. Quinnová klačala predo mnou a pozorne ma sledovala. Najprv som nedokázala pochopiť tomu, čo mi hovorí. Ako keby rozprávala iným jazykom.
"Ku mne do kancelárie, dobre?"
Keď som konečne pochopila čo po mne chce, na nič iné, ako len na prikývnutie, som sa nezmohla.
Pomohla mi postaviť sa, a s jej pomocou som sa snažila kráčať bez podlomenia nohy.
"To bolo teda niečo!" Zhúkol Hunter a založil si ruky v bok. "Rada to bude milovať!"
"Určite áno," poznamenala sarkasticky Quinnová a ďalej ma ťahala vpred.
•
"Daj si, aspoň trochu ťa to upokojí," povedala Quinnová a predo mňa položila šálku s čajom. "Si v poriadku?"
"Nie," vysúkala som zo seba a snažila sa neplakať. "Nie som v poriadku."
"Mala by si sa z toho najprv vyspať. Lepšie je riešiť veci s chladnou hlavou," povedala pozorne a posadila sa vedľa mňa.
"Zajtra mi to už bude pravdepodobne jedno, lebo sa mi niečo pretočí v hlave, klikne to a pri najlepšom na to zabudnem. Alebo budem v tom, že to bol zlý sen."

"Stevensová, viem že vás to nahnevalo, pretože máte s Johnom niečo spolu prežité. Všimla som si toho už dávnejšie.. ale chlapi sú.. chlapi, ich sa nedá pochopiť v tomto."
"Neviem, či sa budem vedieť na niekoho z nich pozrieť bez toho, aby ma nenaplo," zamrmlala som a pred očami sa mi stále premietalo ako sa pobozkali.
"Ak ti to pomôže, môžeš dnes prespať tu u mňa v kancelárií. Je tu dosť miesta a v skrini by som mala mať nejakú deku," navrhla.
"Nie.. uhm.. ja.. mala by som ísť. Potrebujem sa vyspať," povedala som skoro nečujne a ako tak sa pozviechala na nohy.
Netuším ako som sa dostala z kancelárie na chodbu, no tesne pred spojovacou chodbou som sa vrátila späť do reality a zastavila. V hlave sa mi varil guláš. Nedokázala som to pochopiť. Boli sme si tak blízky. Dnes ma pozýval na rande. Popritom pobozkal osu. Prečo by to robil? Potreboval sa uistiť, že mu nedám nejaký trest namiesto výhry?

Nechcela som ísť cez tú chodbu, aj keď to bolo o dosť bližšie, ako obchádzať celú budovu, no radšej som zvolila pokojnejšiu možnosť. Vyšla som von z budovy a pomaly krívala. Čerstvý vzduch mi udrel do nosa a trochu ma upokojil.
Keby som tak dokázala Johnovi vidieť do hlavy a vedela čo si o mne myslí, ako ma berie.. prečo mi robí to čo robí.
Nevládala som sa. Tie myšlienky ma priam zabíjali. Namotala som sa naňho rovnako silno ako na Tristana. Dopadla som rovnako. Darmo, sú to bratia.

Lavičky predo mnou na mňa kričali, aby som si ešte aspoň na chvíľu sadla a dopriala si čas osamote. Potrebovala som to. Ešte chvíľku. Potrebujem nabrať nejakú silu, aby som neprejavila ani kúsok emócie. Nemôžem vybuchnúť.
Zhlboka som dýchala a po lícach sa mi skotúľali prvé slzy. Vydrali sa von všetkou silou.
Prečo sa mi toto deje. Prečo mám pocit, že celý tento môj život je jeden veľký trest.

Ani neviem ako dlho mi trvalo, než som sa odvážila vrátiť do kukly. V izbe sa ešte svietilo a baby sa o niečom rozprávali. Keď som vstúpila do miestnosti, stíchli. Ani s jednou som nechcela nadviazať očný kontakt, preto som len podišla k svojej skrini a vybrala si z tade veci na prezlečenie a hygienické pomôcky.
V sprche som sa musela dať nejako dokopy. Trošku uvolniť svaly pod horúcou vodou. Stále som sa dívala na dvere a okolie, pretože som sa potrebovala uistiť, že Williams nestojí pri umývadlách a nepozoruje ma. Spolupráca a obskakovanie Rady ho asi dosť zamestnáva, čo je pre mňa veľká výhoda. Aspoň na teraz mám od neho pokoj a môžem sa súsetrediť na seba. Môžem rozmýšľať, ako toho bastarda dostať preč.
Bude ťažké presvedčiť Radu aby mi uverili.
Predsa len, bol to syn jedného z členov.
Aj keby sa mi to podarilo, čo by som z toho mala ? Quinnová sama povedala, že je to veľmi náročné a dlho sa o to snaží aj ona. A to má dokonca väčšie slovo, ako ja.
Po príchode do kukly ostalo znova ticho. Bolo to trápne a otravné.
"Ak ste ma ohovárali, pochopím to náhle ticho," povedala som bez štipky emócie a poukladala si veci do skrine.
"Uhm, to nie, Corry. Len nevieme ako ti je," povedala opatrne Prue a poobzerala sa po kukle.
"Je mi fajn, môžete sa rozprávať ďalej."
Nič viac k tomu nebolo treba, pretože som nepotrebovala nejakú útechu alebo milé slová. A prečo by aj. S Johnom som predsa nemala nič vážne. Nikto to nemusel riešiť. Tu išlo hlavne o to, aby som si nenechala pomotať hlavu nejakým bezcitným egoistickým parchantom.
"Určite?" Opýtala sa osa a ja som sa zhlboka nadýchla. Venovala som jej len krátky pohľad plný hnevu a zaťala zuby. Nenechám sa vyprovokovať. Určite nie od nej.
••
Na ďalšie ráno som sa hlásila u Quinnovej s prosbou, či by som mohla vypomáhať v kuchyni. Keďže moje koleno nebolo natoľko schopné aby som skákala a behala celý deň, rýchlo som sa chcela pichnúť na menej otravnejšiu výpomoc. Quinnová najprv nesúhlasila, aby som vôbec išla niekam okrem spoločenskej miestnosti, no nakoniec som ju presvedčila aspoň na nejakú pozíciu a s papierom si spokojne kráčala do knižnice. Quinnová vravela, že tam nie je toho toľko, čo by som mala robiť, no aspoň mi zamestná hlavu nejaká dobrá kniha.
Keď som vošla do miestnosti, do nosa sa mi dostala známa vôňa starých kníh. Bolo to ako pohľadenie od starej mamy.
Menšia žena s ulízaným copom a v okuliaroch s krvavo červeným rámom ma zjavne už očakávala. Bez slova vystrela ruku a vzala mi papier z ruky.
"Stevensová," zamrmlala si popod nos a prikývla. "Tam vzadu je vozík s vrátenými knihami. Asi ti nemusím vysvetľovať, čo s nimi," uštipačne mi povedala a ja som len prikývla. "Veľa roboty tu nie je, takže ak dokončíš ukladanie kníh, neváhaj a nejakú si prečítaj."
"Ďakujem, madam," odvetila som a pomalým krokom sa vybrala cez celú knižnicu až k vozíku, ktorý bol odparkovaný v strede poslednej uličky.
Prezerala som si knihy ktoré boli pohodené a očami čítala názvy. Bolo to divné, nevedieť kam čo patrí. Po dôkladnom prezeraní si knihy z každej strany som uvidela malý biely štítok, na ktorom boli nejaké písmena a čísla.
"U2-P2-B."
To vyzeralo ako nejaké chemické označenie vzorky.
Na ďalšej knihe bol taký istý biely štítok, no tentokrát mal niečo iné.
"U5-P1-D."
Bolo mi trochu trápne pri pomyslení na to, že by som sa jej mala ísť opýtať, čo to do šľaka znamená.
S vozíkom plným kníh som brázdila uličkami a smerovala k pultu, za ktorým sedela madam Lievenderová.
Spýtavo sa na mňa pozerala a v jej očiach som nenašla nič čo by ma mohlo upokojiť.
"Ospravedlňte ma, no musím sa opýtať na tie štítky," jemne som sa pousmiala, keďže rany na tvári mi viac nedovolili.
Madam Lievenderová sa pobavene pozrela na štítky a potom na mňa.
"Ulička 5, polica 1, písmeno D," povedala jednoducho a ja som sa začala z chuti smiať.
Že mi to nenapadlo. 
Po dvoch intenzívnych hodinách dokladania som si vyhliadla jednu knihu, bol to skôr román, ktorý som si vzala so sebou a pohodlne sa zvalila do kresla. Sedela som pri veľkých oknách, cez ktoré bol vidieť celý areál.
Vonku trénovali o dušu, vypľúvali si posledné zbytky a nadávali.
Bez výčitiek som nadadila spokojný úškrn a začala listovať v knihe.
Cítila som sa ako na dovolenke. Alebo na prázdninách u starej mamy.
Tiež sme sedávali pri okne a čítavali si navzájom z kníh. Zatiaľ čo moje boli o zakliatých princeznách zo zámku, knihy starej mamy boli vždy o dosť výnimočnejšie. Tón, akým to čítala a cit, aký do toho vkladala, bol neipísateľný.
Na stolíku pred nami bol vždy džbán čerstvej vychladenej domácej limonády. A samozrejme keksíky všetkých druhov.
Och, ako mi len chýbala. Všetci mi chýbali.
Keby tu teraz bola Kiera, všetko by som jej vyrozprávala a ona by bez váhania všetkých pozabíjala.