Sexy Marine (Sk)

°1°

Rozmýšľam, čo všetko musí človek spraviť, aby bol šťastný. Čo všetko je ochotný obetovať na úkor spokojnosti a šťastia. Či sa mu oplatí zradiť svojich milovaných kvôli niekomu, koho má len na krátku dobu.

Preto rozmýšľam, čo donútilo môjho brata k tomu, aby ma zradil, ublížil mi a potom ma klamal do očí. Čo donútilo moju kamarátku k tomu, aby mi zabodla dýku do chrbta.

Prečo sa dala dokopy s mojím bratom a prečo sa spoločne rozhodli zabrániť mi v tom, aby som bola šťastná ja.

Nechcela som od života veľa, či? Chcela som len toľko, koľko mi bolo súdené. Verila som v osud a verila som aj v to, že jedného dňa vstanem s úsmevom a prázdnou hlavou. Vstanem plná energie, pretože vtedy bude život krajší a budem šťastná. Budem to ja. Osoba, ku ktorej sa modlím každú chvíľu, odkedy som prišla na toto prekliate oddelenie.

"Meno?" opýtal sa ma mohutný muž tmavej pleti, ktorá zvýrazňovala jeho dokonalý biely chrup. Volal sa Matz. Iste, bolo to priezvisko. Všetci čo tu boli, mali na sebe štítok s ich priezviskom.

"Cornelia Stevensová," povedala som zrozumiteľne a pomaly, aby neurobil nejaký omyl v mojom mene. Nikdy som sa nepodpisovala celým menom, pretože mi tak nikto nehovoril. Nebola žiadna Cornelia. Bola len Corry. Jedna jediná.

"Druhé poschodie, tretie dvere vpravo. Hláste sa poručíčke Quinnovej," rozkázal mi ostrým hlasom, pri čom som neváhala, vzala svoje veci a ihneď smerovala aj s papierom ku schodom.

Tá ženská, o ktorej mi Tristan pred nedávnom povedal, že vyzerala v deň nášho rozsudku impozantne, mi lezie hore krkom. Nežiarlím, no hnevá ma to. Ako môže povedať o žene, ktorá odsúdila jeho brata a jeho bývalú do námornej pechoty, že je impozantná?
Ten chlapec má buď nasrané v hlave, alebo bol až tak vtedy unavený že mu to utkvelo v pamäti.
Keď som sa dostala na druhé poschodie, pri dverách poručíčky Quinnovej stálo niekoľko nováčikov. Niektorí sedeli na zemi a ostatní boli opretí o stenu. 

"Všetci idete ku Quinnovej?" opýtala som sa a stala sa v tom momente stredobodom pozornosti. Všetci po mne škaredo pozreli až na jedného, ktorý sa snažil skryť úsmev. 
"Tu si v pechote, nie v čakárni u doktora či na úrade práce," prehovoril a vystrel ku mne ruku. "Brady."

"Corry," povedala som a prijala jeho ruku. Po zoznámení som sa postavila vedľa neho a obzerala sa vôkol seba. Spoza dverí som začula nejaký buchot, ktorý neunikol ani ostatným. Všetci sa ostali prekvapene pozerať, dokonca aj Brady. 

"Tak? Prečo si sem prišla?" opýtal sa Brady, aby odľahčil situáciu. Možno aj preto, aby to rýchlejšie ubehlo.

"Som jeden z tých premotivovaných Američanov, ktorí chcú slúžiť svojej zemi a byť oddaní," zamrmlala som a Brady sa potichu zasmial. 

"Tak to si na zlom poschodí. Dobrovoľníci sú o poschodie nižšie," pobavene povedal a založil si ruky na prsiach. 
Nechápavo som sa na neho pozrela a potom sa porozhliadla vôkol seba. Všetci vyzerali nejako podozrivo. Kriminálne. 

"Všetci sme tu za trest," poznamenala som potichšie a Brady len súhlasne hmkol. "Za rôzne veci," odpovedala som mu na otázku a on pokrútil hlavou.

"Zdá sa, že nechceš o sebe moc hovoriť, však?" opýtal sa ma a ja som prikývla. 

"Bude to tak lepšie."

"Všetci čo sú tu, spáchali priestupky, ktoré by boli hodné na väzenie alebo verejno prospešné práce. Alebo skôr niečo medzi tým. Ja som napríklad ukradol z lekárne hypnotiká, dal ich svojmu šéfovi a potom ho znásilnil," povedal pokojne. Myslím, že výraz ktorý som momentálne mala, by nikto nevedel opísať. Chcelo sa mi smiať ale zároveň zvracať.