Sexy Marine (Sk)

°2°

Quinnová sedela za mohutným dreveným stolom a prezerala si haldu papierov.

"Posaď sa," prikázala mi odmerane. Chvíľu mi trvalo, pokým som ju poslúcha, pretože moje typické Ja, oponovovalo.
Musela som sa naozaj veľmi ovládať, aby som jej neobúchala tú jej impozantnú omietku z tváre.

Hodnú chvíľu si čítala spisy, na ktorých som zahliadla svoju fotku. Nervózne som vyčkávala, akého verdiktu som hodná. Ani netuším, čo by mi mala povedať alebo kam by ma mala poslať.

"Som rada, že si prišla," prehovorila po nejakej dobe mlčania.

"Mala som na výber?"

"Odpovedá sa 'áno madam'," vysvetlila mi s vážnou tvárou a podala mi nejaký papier, ktorý som si v rýchlosti prečítala. Bolo to oboznámenie s tým, že môj pobyt tu bude trvať necelé 4 roky.

"Áno, madam," povedala som po chvíli a podpísala to. Quinnová sa víťazné usmiala a odišla od stola, smerujúc k nejakým dverám. Otvorila ich a zaujato pozerala.

"Myslím že tvoju veľkosť tu nemám, no dám ti papier a pôjdeš o poschodie vyššie do výdajne. Tam majú všetko potrebné."

"Ďakujem," povedala som a ona ku mne vystrelila pohľadom. "Madam."

"Chápem že si mladá, panovačná a máš chuť mi odtrhnúť hlavu, no vedz, že po čase si tu zvykneš a nebude to také zlé," povedala povzbudivo. "Prvé mesiace budeš mať celodenné tréningy, kedy si musíš vytvoriť nejakú kondíciu a vytrvalosť. Budú rôzne testy, skúšky, výzvy, misie a tak. Všetko ti povedia počas výučby, takže nie je nič, čoho by si sa mala obávať. Dobre?"

"Áno, madam," odpovedala som a ona prikývla.

"Bude sa ti tu páčiť. Teraz môžeš ísť," povedala a podala mi nejaký spis s mojim menom. Slušne som poďakovala a vyšla som z miestnosti. Na chodbe bol už len John, ktorý sa opieral o stenu a sledoval dvere. Len som mu ukázala že môže ísť a odstúpila od dverí.

"Si v poriadku?" opýtal sa ma neisto.
Nevedela som mu s presnosťou odpovedať, pretože som začínala mať zmiešané pocity a obavy z tohto všetkého.
Nebudem zvládať tréningy a ranné rozcvičky. Budem slabá a pri najbližšej príležitosti sa rozplačem ako malé decko.

" Hej," odsekla som bez záujmu a vybrala sa smerom ku schodom.
Výdajňa bola miesto, ktoré vám skôr pripomínalo nejaký malý čínsky secondhand. Rozdiel bol v tom, že zatiaľ čo číňan mal veci rôzneho druhu a s rôznou potlačou, tu bola len jedna farba a jeden znak. Bol to prevlek pre ovcu, aby zapadla k bačovmu stádu.
Prevzala som si veci a prehodila si ich cez rameno ako ostatní naokolo. Keď mám byť ovca, tak si všetkým naokolo a poriadna.
Bolo to neuveriteľné ťažké a po dvadsiatich minútach som mala pocit, že mi odpadne rameno.

"Stevensová!" niekto po mne skríkol, čo vo mne spôsobilo pocit úzkosti. Ak na mňa bude niekto takto kričať celý deň, po celé 4 roky, asi ma jebne.

"Sanderson, si ako osina v zadku," zamrmlala som a spolu sme vyšli von z budovy. Pred nami sa rozprestieral obrovský areál, ktorý na každom kúsku zdobil stĺp s vlajkami a obrovským reprákom. Tipujem, že to bol ranný budíček. Z filmov usudzujem, že nás budú budiť klasickou znelkou trúbky.

"Zdá sa, že z nás budú znova susedia," pobavene povedal a jemne do mňa drgol.

"Nemyslím si. Jedine že by si mal tam dole to čo aj ja."

"Nechápeš ako som to myslel," povzdychol si a poobzeral sa. "Nevyzerá to tu až tak zle."

"Nehovor hop, pokým nepreskočíš."