Sexy Marine (Sk)

•7•

Po dlhšej dobe som sa konečne dostala do údolia k potoku. Neváhala som a ihneď sa hodila na kolená a ignorovala palčivú bolesť od kamienkov. Zložila som si masku a zbraň vedľa seba a nahla sa k vode. Vzala som si do dlaní čo sa dalo a hltala. Voda ma osviežila a omámila natoľko, že som úplne zabudla čo všetko mi hrozí. Poobzerala som sa okolo seba a ihneď sa skrčila lebo som uvidela vysokú postavu vynárajúcu sa z lesa. Schovala som sa za kameň a potom toho oľutovala, pretože som stála vo vode vysokej po kolená a bez prilby a zbrane. Kurva!
Postava sa približovala ku mne a spravila to isté čo ja, no potom sa sekla a pozrela sa vedľa seba. Uchopila do ruky moje veci a ihneď vystrelila pohľadom pred seba. Schovala som sa viac a tisla sa na studený a mokrý kameň.
"Stevensová?!" Sykol ženský hlas. Nakukla som spoza kameňa a uvidela Natashu, ako nahnevane drží moje veci. Bez slova som podišla k nej a vzala si ich späť.
"Keď ťa trafia do tváre tak to vážne bolí," povedala a ja som len prikývla.
"Bola som hrozne smädná."
"Dobre, dobre. Mne je to jedno ja to zvládnem aj sama."
"Nefandi si," zasmiala som sa a vytiahla spoza opasku bielu vlajku. Natasha sa začala smiať a pokrútil hlavou.
"Si šikovná. Super. Teraz hurá pre našu poslednú," vyhlásila a vykročila vpred krížom cez potok.
Podľa mapky sme boli necelý kilometer od mužskej základne, takže sme si museli dávať väčší pozor.
"Bolo by super, keby hrá aj ten nový," prehovorila Natasha do ticha. Boli sme hore na strome a čakali pokým aspoň trochu výjde slnko.
"Ktorý z nich? Je ich veľa."
"Veľa tetovaní, havranie vlasy.. celkom fešák."
"Vieš ako sa volá?" Opýtala som sa a popritom som si v mysli vybavila Johna.
"Netuším. Ale je to poriadny fešák," zasmiala sa a oprela sa o strom. Vyzerala byť pokojná, narozdiel odo mňa. Držala som sa hrubého konára zubami nechtami a tlačila sa k stromu ako nejaký kliešť.
"Prečo sa bojíš tmy?"
"Len tak. Všetci sa niečoho bojíme."
"Ale u teba je to extrém. Aspoň čo som si všimla."
"Nerieš to, prosím."
"Máme asi tak hodinu pokým začne svitať, takže hovor."
Zhlboka som si povzdychla a snažila sa jej postavu nájsť v tej hustej tme.
"Proste to je len zlá spomienka na minulosť. Ak to mám zhrnúť."
"Moc?"
"Dosť zlá na to, aby som ostala v tranze."
"Ako keď si sa psychicky zrútila v sprche?" Posmešne povedala a potom sa krátko zasmiala.
"Do toho ťa nič nie je."
"Prepáč," zamrmlala a zvesila jednu nohu dole. "Kvôli tomu si aj tu, však?"
"Prečo ťa to tak hrozne zaujíma?"
"Som žena a ženy sú zvedavé. Taktiež si chcem overiť či to je pravda, čo sa o tebe hovorí."
"A čo sa o mne hovorí?" Zvedavo som sa zaškerila a čakala na jej odpoveď. Presne tieto veci ma zaujímali zo všetkého najviac. Reči. Klebety. Ohováranie.
"Krádež omamných látok určených na operačné účely. Sedatíva, konkrétne."
"Aj to," zasmiala som sa a potom sklonila hlavu. "Stala sa taká vec ktorá mi zmenila život a dosť dlho som s tou vecou bojovala. Nakoniec sa mi podarilo všetko vyriešiť a povedzme že to niečo stálo. Ale nesťažujem sa, mohla som dopadnúť aj horšie."
Natasha bola hodnú chvíľu ticho, pretože sa snažila vstrebať informácie ktoré som jej povedala. Sama som nevedela ako mám reagovať alebo sa tváriť pri tomto všetkom. Nečudujem sa jej.
"Ukradla som vojenský tank keď som mala 14 rokov," prehovorila Natasha a ja som vybuchla do smiechu.
"Ty si hrozná potvora," povedala som potichšie lebo som zistila že tu nemusíme byť samé.

Pomaly začínalo vychádzať slnko čo znamenalo, že je čas ísť. V žalúdku mi kričalo tucet hladných démonov a moje nohy prosili o pomoc. Hrozne som bola unavená, ale vedela som že za chvíľu to budeme mať za sebou.
"Teším sa do sprchy," šepkala som Natashe tesne pri uchu, keď sme boli skrčené v kríkoch. Okolo nás išli ďalší ľudia s rukami nad hlavou.
"Ostali sme štyria. Aspoň myslím," prehovorila Natasha a povzdychla si. "Možno len my dve a ešte jeden modrý. Bielych vypadlo dosť."
"Chlapi nemajú šancu," zasmiala som sa potichu a poobzerala sa okolo seba. V diaľke som videla ich základňu.
"Kde je tá vlajka?" Nervózne sa opýtala Natasha a pozerala na mapku.
"Mala by byť niekde tu, no nevidím ju."
"Musíme ísť bližšie. Možno ju našli a premiestnili."
Skrčená som prebehla cez kríky a dobehla k malej búde, ktorá bola mužskou základňou. Mala som tušenie, že bude tam. Musí byť v blízkosti určeného miesta.
Snažila som sa byť nenápadná, no to mne nikdy moc nešlo. Diera v stene mala znázorňovať okno. Opatrne som sa prisunula k nemu a nakukla dnu. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, pretože dnu bol chlap a sedel na stoličke. Pozeral cez druhé okno a bol skrčený tak aby ho nebolo vidno. Videla som ako sa na niečo sústredí a zrazu vystrelil. V tom sa mi vo vysielačke ozval ruský krik. Nadávky.
To nie.. Natasha.
Kurva.
Vysielačka.
Rýchlo som ju stíšila a uvidela ako sa chlap prudko otočil a vystrčil sa z druhého okna už s namierenou zbraňou na mňa. Spanikárila som a vykopla, pri čom som trafila jeho zbraň ktorá padla na zem. Bez zaváhania som ho strelila niekoľko krát do ruky a prilby.
"Dobre stačí! Au! Som mŕtvy, stači!" Kričal po mne a potom si tvár kryl rukami.
"Prepáč," zamrmlala som a zložila zbraň. "Kde je naša vlajka?"
"Na," zavrčal a hodil ju po mne. Držala som vlajku v ruke a cítila úľavu. Bez ďalšieho slova som bežala k Natashi a mávala vlajkou. Dala si dole masku a ukázala mi pyšný veľký úsmev.
"Takže sme vyhrali?" Opýtala som sa jej a ona mykla ramenom. Podala mi svoje vlajky ktoré mala pri sebe a ja som si ich pichla za opasok.
Natasha si pritisla vysielačku k perám a spustila príjem.
"Základňa, tu ženské družstvo. Počujete ma?"
"Williams na príjme, aký je stav?"
"Jediná živá z nášho tímu akurát zneškodnila člena mužského tímu. Máme všetky vlajky. Žiadam o informácie o stave členov."
"Držte sa smerom na západ a prídete ku koncu lesa. My si vás nájdeme. Koniec."

"Vyhrali sme !" Skríkli sme naraz s Natashou a začali sme obidve kričať od radosti ako zmyslov zbavené.