Sexy Marine (Sk)

•28•

Neustále som myslela na otca a na to, ako sa potešil keď ma počul.
Na tvári mi pohrával jemný úsmev počas celej večere. Musela som určite vyzerať ako blázon, no nevadilo mi to. Bola som spokojná a šťastná.
Prue som povedala, že som volala s otcom, no nikomu som nepovedala, že John si zavolal tak isto. Mohlo by to vyvolať rozbroje a to som nechcela. Hunter by sa moc tomu nepotešil.
Aj keď to bolo moje rozhodnutie, venovať mu tých pár minút hovoru, mohol na to doplatiť James, že to vôbec povolil.
"Vitaj teda v gangu rozvedených rodičov," zasmiala sa Prue a jemne mi drgla do ramena.
"Som zvedavá, kto si nechá toho starého mustanga, ktorého máme v garáži," zamyslene som povedala a s lyžičkou sa pošpárala v polievke. "Môj brat zvykol tráviť v garáži väčšinu času. Aj s otcom. Snažili sa dať tomu autu nový život."
"Podarilo sa im to?" Opýtala sa Prue a ja som so smiechom pokrútila hlavou.
"Nemyslím si. Zdedila som to auto po dedkovi, no bolo tam veľa chýb a nechcelo ani naštartovať. Prenechala som ho teda bratovi."
"Si normálna? Veď to je tvoje auto," hlesla Prue a pokrútila hlavou.
"Bolo," usmiala som sa a pozrela sa na Zacka, ktorý sedel oproti mne. Tekuté zlato v očiach sa mu rozlievalo po celej tvári.
Vyzeral byť.. smutný.
"Hej," ohlásila som ho a upútala jeho pozornosť.
"Nie, Corry. Nechaj ho," pošepkala mi Prue a pohladila ma po chrbte. "Dnes nemá svoj deň."
"Stalo sa niečo?" Zamračene som sa opýtala, na čo mi Prue jemne prikývla a povzdychla si.
"Zackovi dnes prišiel dopis. Zomrela mu jeho adoptívna mama."
"Och, to ma veľmi mrzí," hlesla som. "Úprimnú sústrasť, Zack."
"Ďakujem," odkašlal si a snažil sa niečo do seba dostať. Crayová vedľa neho bola potichu. Vyzerala, že jej je o niečo lepšie, no stále bola nejaká bledá.
"Linda dva dni po sebe zvracá. Ako keby mala nejaký vírus," povedala mi Prue potichšie.
"Alebo je tehotná," šepla som jej naspäť a ona sa zaškerila.
"Možno budem teta," žmurkla na mňa a ja som sa potichu zasmiala.
"A čo Keira? Hovoril ti otec niečo? Ako sa má?" Opýtala sa ma a ja som si povzdychla a pokrútila hlavou. Prue vedela o Keire skoro všetko. Navzájom sme si hovorili o svojich kamarátkach, čo z časti nás dve robilo kamarátkami.
"Nie, vraj ju nevidel dlhšiu dobu."
Prue zjavne vycítila obavu v mojom hlase. Prisunula sa bližšie ku mne a objala ma okolo pása.
"Je v poriadku, uvidíš. Čoskoro dostaneš od nej dopis."
"Hádam máš pravdu."
"Aj ja som smutný, potreboval by som objatie," smrkol Fox a pozrel sa na nás.
"Ty si smutný stále," odvrkla Prue.
"Pretože ma stále nikto neobjal," odvrkol Fox a za ním sediaci Ross sa zasmial a postavil sa.
"Poď ku mne, ty môj macko," zacmukal Ross a schytil ho do náručia. Poriadne ho tam stískal a pohľad na Foxa, ktorý sa zúfalo snažil vymaniť z jeho zovretia, bol k popukaniu.
"Pusť ma, nechcem teba!" Fňukal Fox a keď ho konečne Ross pustil, vrhol sa na Prue a pevne ju objal.
"Bože, to bolo hrozné. Asi budem mať traumu a potrebujem útechu."
"Mňa z teba raz porazí," zasmiala sa Prue a pokrútila hlavou.
"Vás dvoch si viem dokonalo predstaviť tam vonku, ako pár," usmiala som sa a Fox súhlasne prikývol.
"Oakly nie je tak ďaleko od Bramley," zaškeril sa a pozrel na Prue.
"Počkaj, ty si z Bramley?" Usmiala som sa a Prue prikývla.
"Bohužiaľ."
"To je tak hodinu cesty od West Harrlow," nadšene som povedala a Prue sa doširoka usmiala.
"Takže by sme sa mohli aj navštevovať?"
"Bože, to by bolo perfektné!" Hlesla som nadšene.
Otočila som sa k Johnovi s tým, že mu idem povedať o Prue, no keď som ho uvidela, moja nálada klesla.
Bol ako kameň. Nevnímal nič okolo seba a svojho jedla sa ani nedotkol.
"Mal by si niečo zjesť," povedala som mu v snahe, že sa prebudí z tranzu a začne mi venovať trochu pozornosti.
John nijako nereagoval, iba stále pozeral pred seba. Na jeho tvári sa objavila vráska.
"John?" Ohlásila som ho a položila mu ruku na rameno. Nič.
Možno ho hnevalo to, že sa nestihol opýtať Huntera na naše rozdelenie.
Akonáhle John dovolal, Hunter nás vyhnal preč z kancelárie a išiel si vybavovať svoje veci. Nebol čas.
"Ak ťa hnevá to, že si sa Huntera nestihol opýtať na.. tamto, skúsime to zajtra."
John pootočil hlavu ku mne a pozrel sa mi do očí. Mal ich žiarivé, ako jasná modrá obloha počas letných dní. Nebol nahnevaný, čiže som si nedokázala vysvetliť jeho správanie.
"Dobre," odpovedal jednoducho a mne zovrelo žalúdok. Čiže názor nezmenil. Stále sa chce dať rozdeliť. "Ďakujem."
"V poriadku," zamrmlala som a odvrátila zrak. Pri pohľade naňho mi bolo biedne. Nedokázala som prísť na to, prečo zostal behom sekundy taký odmeraný.
Potrebovala som ho rozveseliť alebo nejako opäť prebrať k životu, pretože som ho potrebovala. Toho energetického, silného a odhodlaného Johnathana.
••
Keďže nám na ďaľší deň počasie prialo, vyšli sme von a užívali si hrejivé slnečné lúče.
Robili sme si okruhy na antuke ako ukončenie rozcvičky.
Hunter so šálkou kávy sedel na lavičke a sledoval nás. Dnes ráno to vyzeralo tak, že nás mal na háku.
Bol lenivý, mrzutý a ledva komunikoval.
Začínali sme s Johnom posledný okruh, ktorý som chcela mať čím skôr za sebou. Trošku som pridala a ocitla sa pred ním. Držala som si tempo, ktoré ho zjavne vyhecovalo. Hneď na to sa ocitol predo mnou on a snažil sa, aby som ho neobehla. Akonáhle videl, že sa snažím dostať pred neho, pridal ešte viac.
Ledva som mu stíhala, no nemienila som sa nechať zase ťahať po antuke ako minule, keď ma stiahlo k zemi.
Na Johnovej tvári sa myhlo pobavenie.
"Príde ti vtipné, že mám krátke nohy?" Zavrčala som a počas behu ho jemne sotila.
Nijako na to nereagoval, iba stále držal tempo a ani sa na mňa nepozrel.
Utekali sme ďalej a John ma viacej zatláčal ku okraju k tráve. Nechápala som, prečo to robí, pokým ma nesotil a ja som neletela k zemi. Na bruchu som pocítila tlak popruhu, ako stiahol Johna spolu so mnou.
Keď som dopadla do mäkkej trávy, sykla som od bolesti a videla, ako sa John snaží nepadnúť mi rovno do tváre. Rýchlo sa rukami zaprel o zem a zhlboka si vydýchol. Jeho tvár bola opäť blízko tej mojej, čo vo mne vyvolalo menšie šteklenie v bruchu. Aj keď mu preplo, stále bol roztomilý.
"Teraz si spokojný?" Nadvihla som obočie a on len jemne prikývol. "Toto tvoje.. nerozprávanie sa so mnou, ma rozčuluje."
"Tvoj problém," zamrmlal a postavil sa na nohy. Bez opýtania ma schytil za ruku a vyšvihol ma hore.
Oprášila som sa od hliny a pozrela sa smerom k Hunterovi, ktorý len sklamane krútil hlavou.
"Ak ma budeš sácať pri každej príležitosti, Hunter nás akurát tak len vysmeje, keď ho poprosíme aby nás rozdelil," pripomenula som Johnovi a on prikývol.
"Tiež chceš, aby nás rozdelil?" Opýtal sa a neustále pozeral pred seba. Inokedy by ma pri takejto otázke prepaloval pohľadom.
"Nie, Johnathan. Nechcem," povedala som a jemu šklblo kútikmi úst. Dlaňou si pretrel ústa aby skryl pobavenie. "To len ty sa tu správaš každých 5 minút úplne inak."
"Nerozumiem ti."
"Ani ja tebe," odvrkla som a vykročila vpred, mysliac si že sa nepohnem ďalej viac ako meter, pretože John bude protestovať. Ale opak bol pravdou.
John vykročil spolu so mnou a nasledoval ma. Hunter, ktorý sedel na lavičke kúsok od cieľa, sa na nás upriamene pozeral. Ako keby mal v obzore len nás dvoch a nikoho iného.
Keď sme prešli cieľ, sadli sme si na lavičku hneď vedľa trate.
"Za 5 minút raňajky!" Skríkol Hunter a periférne som videla, ako smeruje k nám.
So šálkou v ruke a neprítomným pohľadom podišiel bližšie k Johnovi a premeral si ho.
"Vy dvaja.." ukázal na nás. "Čo máte za problém?"
"Pane, nič sa nedeje. Len ráno bývame obaja nervóznejší," povedala som a on sa zasmial.
"Možno som muž, ale nie som hlúpy, Stevensová. Aj slepý by videl, že toto vaše hašterenie nie je len tak," pobavene povedal a odpil si z kávy, ktorá musela byť už studená. Boli sme dlho vonku. Teda dlhšie, než sme zvykli.
"Pane," odkašlal si John a postavil sa. Zhlboka som sa nadýchla a vedela, čo sa ho chce opýtať. Nemyslela som si, že teraz je vhodná doba na to.
Hunter nevyzeral byť vo svojej koži.
"Mal by som na vás prosbu."
"Počúvam, Sanderson."
"Je tu možnosť, že by ste nás rozdelil skôr?" Opýtal sa John a ja som musela skloniť hlavu. Nedokázala som sa naňho dívať, ako odhodlane a chcene to hovorí.
"Myslel som si, že budete rád za to, keď budete pri Stevensovej," zamrmlal Hunter a čupol si predo mňa. "Stalo sa niečo?"
"Nie, pane," povedala som a pozrela sa naňho. "Zjavne len leziem Sandersonovi na nervy."
"O tom nepochybujem," usmial sa Hunter a pozrel sa hore na Johna. "Nechcete počkať do súťaže? Myslím, že vy dvaja by ste to dokonale zvládli."
"Pane, to sú ďaľšie dva týždne," odkašlal si John a pevnejšie si stisol ruky, ktoré mal založené za chrbtom.
"Ak budete mať takýto pocit aj ku koncu týždňa, vyhoviem vám. Ale bola by to škoda," povzdychol si a vystrel sa na nohy. "Dohodnuté?"
"Áno, plukovník. Ďakujem," prikývol John a ja som taktiež prikývla, no veľmi ťažko.
Hunterovi sa niečo nezdalo a bolo to celkom dosť na ňom vidieť.
Vyzval nás, aby sme sa išli dať dokopy, pretože boli raňajky.
Stále som premýšľala nad tým, ako presvedčiť Johna k tomu, nech vydrží do súťaže. Chcela som sa zúčastniť a chcela som vyhrať.
Spravila by som všetko pre to, aby som sa z tejto diery dostala čo najrýchlejšie.
Johnovi skrátili trest o rok. Aká je šanca, že by ho skrátili aj mne?
Aj keby ma viacej potešilo preloženie na iný tábor, bližšie k West Harrlow.
Hunter sám povedal, že preloženie nehrozí takto skoro. Až po roku aktívnych tréningov.
Musela som čakať, či sa mi to páčilo alebo nie. Ale aspoň som mala ďalší dôvod snažiť sa a bojovať. Nemusela som to tu len trpieť ako nejaký trestanec.
Bola to škola hrou.