Iluzionista

Kapitola V.

Večer nastal ako nič a inšpektor, celý vyfintený, stál pred divadlom. Vivien ostala doma. Odbilo osem. Whine si vyhliadol dobré miesto odkiaľ mohol pozorovať všetko, čo bude Blade robiť.

"Prichádza Fantóm!" ohlásil postarší zavalitý muž vo fraku.

Z kúdolu hmly sa vynoril iluzionista. "Dnešné predstavenie bude pozostávať s jediného čísla," začal Blade. Jacob sa zarazil. "Tento výstup nie je ilúzia, ale obyčajná realita," dokončil Matt a vtom zhasli všetky svetlá. Nastala tma, ktorá v hľadisku vyvolala vravu.

Zrazu sa na javisku rozsvietila malá sviečka. V jej slabom plameni sa odrážala Fantómova kamenná tvár. Zrkadlilo sa v nej niečo diabolské no zároveň aj anjelsky čisté.

"Pozorne počúvajte," vyzval ľudí v hľadisku.

Publikum ani nedýchalo. Na vŕzgajúcej podlahe bolo počuť kroky no iluzionista sa nehýbal. Luskol prstami. Na celom javisku sa odrazu rozsvietilo okolo 50 sviečok, ktoré tam predtým neboli. Točili sa ako špirála, v ktorej strede sa nachádzal Fantóm, nehybný ako skala.

Inšpektor aj ľudia v publiku konečne uzreli zdroj toho čudesného zvuku. Boli to topánky. Staré vydrané  topánky pohybujúce sa bez toho, aby ich mal niekto obuté. Veselo si vykračovali pomedzi záplavu sviečok. Whine div nevypadol z balkóna, čo sa tak nakláňal cez zábradlie.

"Mal som si zobrať ten operný ďalekohľad," prebehlo mu mysľou.

Topánky zastali pred iluzionistom. Ten ich opatrne vzal do rúk, akoby boli dáka vzácnosť. Silno ich zovrel v dlaniach. Topánky sa začali pomaly rozsýpať na popol, ktorý padal okolo sviečok. Keď sa úplne rozpadli, popol sa začal víriť vo vzduchu v tvare malého tornáda. Iluzionista zašepkal zopár nezrozumiteľných latinských slov a začali sa diať ešte čudesnejšie veci.

Popol vo víre sa pomaly sformoval do postavy človeka. Bola to žena, pravdepodobne žobráčka. Pohľadom si prezrela publikum a vycerila naň zhnité zuby.

"To je Isabella Nermanová!" vykríkol niekto z publika.

"Správne," prikývol Matt.

Inšpektor si zamyslene šúchal bradu.

"Prosím dobrovoľníka, aby sem prišiel," požiadal iluzionista.

Z publika sa prihlásil muž. Vystúpil na javisko a postavil sa oproti žene a pokúsil sa jej dotknúť. Bohužiaľ pokus bol neúspešný, ruka mu prešla priamo cez ňu. Obecenstvo zhíklo.

"Je to duch!" oznámil zdesený muž, temer sa mu z toho zistenia podlomili kolená.

Jacob vytreštil oči. Duch ženy sa s úškrnom premával po javisku.

Isabella Nermanová bola po smrti už viac ako päťdesiat rokov. Žila v Írsku, kde ju doživotne zavreli do ústavu pre duševne chorých. Viacerí vraveli, že je bosorka, lebo neraz zamestnanci sanatória našli v jej izbe stenu pokreslenú čudesnými obrazcami, ktoré maľovala vlastnou krvou. A odkedy prišla do blázinca tak sa predmety hýbali sami od seba. Hovorí sa aj to, že jeden z jej ošetrovateľov to psychicky nezvládol a pomiatol sa. Našli ju obesenú na posteľnom prádle. Bola taktiež známa svojimi polámanými prstami, s ktorými žila celý život. A jej duch sa teraz veslo premával po javisku.

Vrčala ako pes a chodila ako opica.

"Povedzte aké posolstvo mali vaše obrazce?" pýtali sa diváci.

Duch však zneistel. Cúval smerom k iluzionistovi. Vystrela svoj kostrbatý zlámaný ukazovák smerom do javiska. Blade vtedy zovrel ruku v päsť a duch sa jednoducho rozplynul. Publikum začalo búrlivo tlieskať. Iluzionista sa uklonil a opona sa zatiahla.

Jacob ostal ako omámený. Nič také predtým v živote nevidel. Z divadla odišiel ako posledný. Ľudia sa nadšene rozprávali o predstavení. Whine bez slova kráčal nočnou uličkou. Vŕtalo mu v hlave ako to Matt urobil.

Domov prišiel mlčky.

"Aké bolo vystúpenie?" vyzvedala neter.

Inšpektor však neodpovedal, len sa bez slova zamkol vo svojej pracovni. Zo skrine vybral škatuľu na topánky, boli v nej staré papiere. Zopár z nich zobral a začal na ne sústredene písať. Zložka: Iluzionista. Pod nadpis napísal tri otázky, ktoré mu Blade povedal.

Hoci stávka bežala až od zajtra, Jacobovi to nedalo a začal nad tým premýšľať a špekulovať ešte dnes.