Iluzionista

Kapitola XV.

Inšpektor Whine však ani po dvanástich predstaveniach v prvej rade nenašiel žiaden, čo i len najmenší náznak toho, že by Blade používal nejakú kameru. No pripustiť, že by bol ten chlap skutočným médiom, to ani za svet. Na to bol, Jacob príliš racionálny.

Namiesto toho sa rozhodol pre nevšednú vec. Chudáka Rogera Michella vytiahol z jeho obľúbenej krčmy a nad pohárom obyčajnej vody s ním uzavrel obchod, ktorý mu ale veľmi nevoňal.

"Pán inšpektor toto odo mňa nechcite," vykrúcal sa, "Je to už dávno, čo som to naposledy robil."

"Len jedno predstavenie, len jedno," Jacob sa nedal odbiť, "Chcem vedieť a hlavne vidieť na vlastné oči ako sa to robí."

"Vravel som vám predsa, že ak tam nenájdete kameru tak tých duchov vyvoláva naozaj."

"Tomu neverím," zasmial sa Whine, " Nikto nie je taký blázon, aby sa zahrával so svetom mŕtvych."

"Že nie?" uškrnul sa pre zmenu Roger, "Videl som už ľudí, ktorí upísali svoje duše diablovi. A nebol to práve najkrajší pohľad. Dosiahli síce čo chceli, aj vyvolávanie duchov, no stali sa z nich živé mŕtvoly. Bieli ako steny, ich tváre bez výrazu si doteraz pamätám."

A práve nepredvídateľnou zhodou okolností do izby, kde sedeli Jacob s Michellom , vstúpila Vivien s tácňou čaju. Bez slova ju položila na stôl a jej pleť chvíľami splývala s bielymi šatami, ktoré od strýka dostala k narodeninám. Whine si však túto skutočnosť nevšímal, akosi ju prehliadal a keby si aj čírou náhodou spojil Rogerove slová s tým, čo videl, aj tak by tomu odmietal uveriť.

"Žiadam vás o jedno predstavenie a to aj dostanem. Zaplatím vám hoci aj dvojnásobok vstupného, ale chcem to vidieť!"

Keď už prišlo na peniaze, Michell nakoniec súhlasil. 

Predstavenie bolo stanovené na piatok večer. Inšpektor zaplatil všetky rekvizity, ktoré boli potrebné na uskutočnenie tohoto duchárskeho triku. A s kľudným svedomím si mohol vyložiť nohy, pretože predal všetky lístky. Sám si jeden rezervoval priamo do balkónovej lóže, aby mal čo najlepší výhľad na celé dianie na javisku. Znepokojovalo ho iba jedno prázdne miesto v hľadisku, no neprikladal tomu veľkú vážnosť.

Svetlá zhasli, opona sa dvihla a vystúpenie s názvom seansa mohlo začať. Roger, oblekom zmenený na elegána, predniesol úvodnú reč: "Dámy a páni, všetko, čo tu uvidíte je len ilúzia."

Inšpektor videl všetko čo chcel. Jeden z kulisárov pustil film, ktorý dopadal na javisko a vytváral obrysy človeka. Dokonalá ilúzia ducha. Michell ešte svojim hereckým umením a gestami odviedol pozornosť publika od roztraseného obrazu, takže v konečnom dôsledku boli viacej zaujatý samotným kúzelníkom, než duchom. No aj napriek tomu, že to bol obyčajný podvod, Roger zožal ohromné ovácie. Jacob bol natoľko spokojný, že v konečnom dôsledku zabudol aj na to prázdne sedadlo v hľadisku. Aj keď to sedadlo vlastne nebolo prázdne. V priebehu predstavenia si tam niekto nebadane sadol. Ten niekto bol Matt Blade. Nenechal si ujsť tú príležitosť pozrieť sa, ako chabo niekto imituje jeho skvelý trik. A rozhodne to nemienil nechať len tak.

Počkal si, až sa celé divadlo vyprázdni. Chcel sa pozhovárať s Michellom. Keď konečne vyšiel zo zákulisia, vyzeral ako každý iný človek.

"Želáte si niečo pane?" spýtal sa, pretože nečakal, že by mu chcel niekto pogratulovať.

"Videl som vaše predstavenie," začal Matt a vstal zo sedadla, "Aká úbohá napodobenina toho dokonalého triku, ktorý praktizuje jeden iluzionista o dve ulice ďalej. Povedzte, nie je vám zle z toho, že takýmto podvodom ťaháte od ľudí peniaze?"

"Čo myslíte, že robí ten Fantóm, či ako si to hovorí?" vyzvedal, "Je to podvodník tak ako ja. Tak ako každý iluzionista. Nie je medzi nami rozdielu."

"To sa teda škaredo mýlite," dodal Blade so zlovestným úškrnom.

Čo sa stalo po tomto rozhovore nikto neviem. No od tej doby už nikto nikdy nevidel ani nepočul o chlapovi menom Roger Michell. Akoby sa prepadol pod čiernu zem.