Iluzionista

Kapitola X.

Dobehol do hotelovej izby, kde bol aj so strýkom ubytovaný, zamkol dvere na dva západy a vydesený sadol si za stôl.

Zaboril hlavu do dlaní a neprestajne si opakoval latinskú vetu: "Nihil contingit (nič sa nedeje)... nihil contingit... nihil conti..."

Vtom začul štrngot kľúčov vo dverách. Jeho obavy sa začali napĺňať. Dvere sa otvorili, stál v nich Matt no niekoho si so sebou priviedol. Pre Johna to bola osoba, ktorá mu aj po mnohých rokoch neustále pripomínala ten najhorší deň jeho života a tým mu spôsobovala nevýslovnú bolesť duše.

"Čo tu robí?!" znela jeho nevraživá otázka.

"Ukľudni sa John," napomenul ho Blade, "Mali by ste sa už konečne uzmieriť, čo vy na to?"

"Nebudem sa rozprávať so s..." zrazu zastal, nadýchol sa a dokončil vetu inak, "Ja a Gladius si nemáme čo povedať. A uzmierenie je to posledné, k čomu mi malo medzi nami dôjsť!"

Ženu tieto slová trápili, preto sa snažila mladíkovi prihovoriť vľúdne: "Pozri, ja viem, že sme sa nestretli práve v najvhodnejšej situácií, ale veď je to už 19 rokov."

"Čas na tom nič nemení," odvrkol John.

"Nemôžem za to, že tvoji rodičia umreli pred tvojimi očami. Spamätaj sa, mal si iba rok aj niečo! Nemôžeš si to tak pamätať."

"Pamätám si to náhodou veľmi dobre. Až príliš dobre. A ani všetok čas na svete mi nepomôže na to zabudnúť."

Gladius sa rozosmiala: "Vravíš všetok čas na svete? Nevieš čo hovoríš. Ver mi, keby si mal v rukách hodiny sveta, zabudol by si. Také malichernosti aké ťa trápia teraz by ťa v živote ani nenapadli."

"Vidím, že vy dvaja sa asi nikdy nezmierite," skonštatoval Matt krútiac hlavou.

"Zrejme nie," prisvedčila žena.

Synovec sa zahľadel do zeme a po chvíli odpovedal: "Ak ti ide iba o to strýko, tak dobre, ale jedno si uvedom. Uzmieriť, dobre. Odpustiť, možno. Zabudnúť, nikdy!"

"Nedbám na tvoju smiešnu podmienku. Stačí mi, ak sa k sebe budete správať milo a vľúdne," doplnil Blade.

Gladius vystrela ruku a John ňou neochotne potriasol na znak akého takého priateľstva, pričom sa snažil tváriť milo.