Iluzionista

Kapitola IX.

Cintorín pôsobil strašidelne. Náhrobné kamene ohlodané časom a obrastené machom. Z diev v streche márnice vyletovali netopiere. Najneromantickejšie miesto aké na celom šírom svete môže byť. John s Eponine sedeli pri severnom múre cintorína. Vivien sa k nim pomaly so všetkou obozretnosťou blížila. Skryla sa za najbližší a najväčší náhrobný kameň a načúvala.

"Kiežby som si ťa mohol zobrať kamkoľvek pôjdem," začal John.

"Pôjdem s tebou kam len povieš," odpovedala Eponine pohotovo.

"To nemôžem. Považovali by to za únos," pousmial sa mladík.

"Tak nás nechaj zmiznúť. Stratíme sa obaja. A potom sa ocitneme na nejakej slnečnej pláži v Mexiku," navrhlo dievča optimisticky.

"Kiežby som tak veril snom ako ty, ale ja nemám sny," odvetil a dal si dole okuliare.

"Ty si nikdy nemal žiadne sny?" nechápala, "Veď si mladý, máš toľko možností. Vďaka strýkovi precestuješ celý svet, nebudeš trčať v Londýne po zvyšok života ako ja. Ty neskončíš ako krajčír zavretý v dielni, budeš nosiť oblek a udivovať ľudí svojimi trikmi. Budú sa ťa pýtať ako to robíš, ale ty sa len usmeješ a povieš im, aby prišli aj na ďalšie predstavenie a skúsili na to prísť. Musíš mať sny."

"Niekedy si pripadám tak starý, že sa mi neoplatí uvažovať ani o tom, čo si dám na večeru," zavtipkoval mladík a pritúlil k sebe Eponine.

Vivien išlo od hnevu roztrhnúť na tisíc kusov.

"Si zvláštny človek," skonštatovala, "Niekedy mám pocit, že poznáš celú moju budúcnosť."

"Budúcnosť nepoznám. Poznám len minulosť a to znamená, že trochu viem čo sa stane."

"Tak určite vieš, že už musím ísť, lebo mi začína nočná smena," odvetila Eponine.

"Samozrejme," usmial sa John.

"Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme," dodala a vstala z lavičky.

"V to aj ja," prisvedčil.

Dievča sa pousmialo a odišlo z cintorína. Presne na túto chvíľu Vivien celú dobu čakala. Ako nehlučný tieň sa vynorila spoza náhrobku a oslovila Johna: "Som rada, že ťa vidím."

"Potešenie nie je vzájomné," uškrnul sa, "Čo robí dievča ako ty na takomto mieste?"

"Videla som odtiaľto vychádzať Eponine, tak som sa dovtípila, že tu musíš byť aj ty," odpovedala.

"Skôr si myslím, že ťa zaujíma samotná Eponine, nemám pravdu? Keď chceš o nej vedieť viac, môžeš jej ísť kľudne pomáhať s šitím. Zaslúžila by si pomoc. Nie len jedny šaty čo máš šila práve ona," povedal John trhajúc listy kríku, ktorý rástol pri múre.

"Odkedy sa synovec iluzionistu svetového rozmeru zahadzuje s krajčírkou?" spýtala sa Vivien a postavila sa oproti nemu, "Nie je to pod jeho úroveň?"

"Jediné, čo je pod moju úroveň, je tráviť čas s ľuďmi, ktorí myslia iba na seba. To ma privádza k otázke, prečo sa stále za mnou plazíš ako had? Čo je také na mne, že mi nedáš pokoj? Moje oči to určite nebudú, z tých máš strach, desíš sa ich."

"Aj tak si ju nezoberieš," precedila pomedzi zuby.

"Prosím? Asi som zle počul?"

"Načo tomu úbohému dievčaťu mútiš hlavu? Nikdy nebude nič viac, než len krajčírka. Ani tá najvrúcnejšia láska ju nevytrhne z jej zabehaných koľají. Jej manžel bude tak nanajvýš poslíček od pošty. Rozprávky sú len pre malé deti. Žiaden princ po ňu nepríde. Umrie v biede a špine, tak ako sa aj narodila."

"Niečo ti poviem Vivien," prerušil ju, "Jedna rozprávka je predsa len skutočná. Že život je krásna lož a smrť krutá pravda. Chceš poznať pravdu? Tak sa mi naďalej dívaj do mojich zvláštnych očí."

Vivien ho však umlčala bozkom. Vtedy sa ozvalo mocné zahrmenie a z čiernych oblakov začal padať vytrvalý dážď.  Na chvíľu sa zdalo, že socha anjela stojaceho na streche márnice, si pred týmto výjavom zakryla oči. Johna to značne vyviedlo z miery.

"To hádam nie," zašepkal zdesene.

Vymanil sa z Vivieninho zovretia a rozbehol sa preč z cintorína.