Iluzionista

Kapitola VI.

Ráno takmer nestihol prísť do práce, pretože celú noc sedel za stolom a čmáral na papier rôzne schémy. Aj jeho kolegovia sa rozprávali o včerajšom Fantómovom vystúpení: "Bolo to úžasné. Dnes tam musím ísť znovu," povedal jeden z jeho spolupracovníkov.

Jacob sa prehŕňal v kope papierov, ktoré mal roztriediť a popodpisovať. Bol práve v polovici, keď zbadal podlhovastý čierny lístok so zlatým písmom: "Stávka začala, inšpektor Whine," prečítal text polohlasne.

Pousmial sa a otočil k oknu. Z obloka pracovne videl na menšie námestie. Divadlo bolo o dve ulice ďalej. Chlapec s novinami pobehoval po ceste a vyzýval okoloidúcich, aby si kúpili najnovší výtlačok. Bol to krásny slnečný deň. Vtedy Whine zbadal na námestí niekoho známeho. Bladeovho synovca Johna. Kráčal smerom k divadlu. Okrúhle okuliare, hnedý kabát aj nohavice, biela košeľa. To bol jeho nezameniteľný štýl obliekania. Samozrejme hnedú garderóbu striedal za čiernu, vždy na večerné predstavenie. No nešiel za strýkom, ale za niekým iným. V divadle totiž prebiehala baletná skúška.

Klavír hral, baletky tancovali a v hľadisku sedela večne nespokojná staršia pani, učiteľka baletu. John potichu vstúpil dnu. Nik si ho nevšimol. Sadol si do poslednej rady a odtiaľ nikým nerušený sledoval baletný nácvik. Medzi baletkami bola aj Vivien. Teraz pôsobila ešte nevinnejšie a krajšie ako predtým. Jednu piruetu striedala druhá.

"Otočka, výskok, špičky! Rýchlejšie!" pokrikovala učiteľka.

Baletky robili všetko ako najlepšie vedeli, ale spokojnosť svojej učiteľky nikdy nedosiahli. John tam presedel asi pol hodinu, kým sa to všetko skončilo.

"Vivien," oslovil ju keď odchádzala.

"John, čo tu robíš?" spýtala sa zaskočená, no milo ju jeho prítomnosť prekvapila.

"Nuž," začal keď vstal z pohodlného kresla, "Prišiel som sa ťa iba spýtať, či by si nešla so mnou na prechádzku?"

Vivien sa začervenala, lebo takýto návrh nečakala. "Rada pôjdem," súhlasila.

"A kam? Do parku alebo kaviarne?" vyzvedal John vychádzajúc z divadla.

"To nechám na teba," odvetila. John sa neisto obzrel, akoby mal pocit, že ho niekto sleduje. Okienko, kde sa predávali lístky však bolo prázdne a zatvorené. No Johna neustále znepokojovala myšlienka, že ho spoza neho niekto bedlivo sleduje. A možno aj sledoval.

"Čo si vlastne zač?" začala Vivien, vykračujúc po ulici.

"Ako tomu mám rozumieť?" zháčil sa.

"No, že či robíš aj niečo iné okrem toho, že pomáhaš strýkovi?" zopakovala otázku zreteľnejšie.

"Nie, pracujem len pre neho. Je to moje zamestnanie," odpovedal John, "A čo tvoj strýko? Už hľadá odpovede na tri otázky?" vyzvedal.

"Nepostrehla som, že by začal pátrať. Podľa mňa tomu veľkú vážnosť neprikladá."

"To ho zrejme dobre nepoznáš," poznamenal John uštipačne.

"Ja poznám svoju rodinu lepšie ako ty! Takže ma nebudeš poučovať!" oznámila mu Vivien prísne.

"John!" zvolal ktosi za nimi.

Obaja sa otočili. Za nimi kráčalo dievča. Možno nemala ani osemnásť. Úsmev od ucha k uchu, rozstrapatené blonďaté vlasy a starý ošúchaný kabát.

"Eponine," vykríkol naradostený John, keď zbadal dievča. Potom si však uvedomil, že je s ním aj Vivien. S ľútostivým výrazom tváre sa k nej otočil a povedal: "Ľutujem Vivien, ale našu prechádzku budeme musieť preložiť na inokedy."

Vivien nechcela by nezdvorilá tak súhlasila. John sa teda pobral s dievčaťom smerom k Temži.

Ostala na ulici stáť ako kôl v plote. Celkom ju to zaskočili. V hlave sa jej rojilo množstvo otázok: Čo to bolo za dievča? Prečo ju uprednostnil pred ňou? Je to azda jeho priateľka? Prečo ju aspoň pár slovami nepredstavil? Prečo o nej nepovedal?

Domov prišla bez jediného slova. Byt bol prázdny, pretože strýko ešte pracoval. Hneď pristúpila k zrkadlu, aby sa pokochala svojou dokonalou krásou. Keď si bola dostatočne istá, že to dievča sa jej v kráse nemôže rovnať, sama pre seba si povedala: "Určite to bola jeho známa. Pretože to najkrajšie dievča v celom meste som ja." Vivien si príliš zakladal na vzhľade. Hoci bola veľmi inteligentná, vzhľad dávala vždy na prvé miesto.    

Prijala by som aj nejaké komentáre :D