Susedia (1.časť)

2.kapitola

  Utorok. Opäť deň ako každý iný. Ráno som vstala, dala sa dokopy, obliekla sa, najedla, počkala na brata, odviezla brata a šla do školy. Prvé dve hodiny bola matematika s profesorkou Clarkovou. 90 minút plných mocnín, písmen a čísel.  Mala som dosť. Matika mi nejde, takže týchto 90 minút bolo ako za trest.

Ďalšia hodina je... pokročilá chémia. Nemala som na to vôbec náladu, no keďže ma už profesor Brick videl v škole, nemôžem len tak odísť.
Posadila som sa úplne dozadu, aby ma profesor až tak dobre nevidel. Hana si ma asi nevšimla, tak si sadla dopredu.
"Dobrý deň." pozdravil nás profesor, keď vošiel do triedy. "Na začiatok.." začal. "...slečna Robertsová?" Zase ja? Bože! Aký má problém? "Prosím?"
"Vysvetlíte mi, prečo ste včera opustili školu aj napriek tomu, že ste mali zostať po škole?" spýtal sa nahnevane. Bolo evidentné, že  je nahnevaný. Dočerta, úplne som na to zabudla.
"Ja.." Nevedela som nájsť slová. "Ja som... na to nejako zabudla. Veľmi ma to mrzí."
"Dobre teda, dúfam, že dnes už nejako nezabudnete. A ani zajtra, ani pozajtra a ani celý ďalší týždeň." Prikývla som, lebo nič iné ako súhlas mi nezostávalo. Snažila som sa to brať pozitívne, týždeň po škole nie je až taký zlý. Hana sa na mňa vyčítavo pozrela a potom sa otočila naspäť  k tabuli.

S Hanou sme sa rozlúčili a ja som šla do triedy č.14, kde som mala zostať po škole.
Otvorila som dvere a opäť, všetky oči na mne.
"Slečna Robertsová." zvolal profesor Brick. "Vidím, že dnes ste už nezabudli." Bože ako mi ten chlap lezie na nervy. "Posaďte sa." prikázal mi. Prikývla som a sadla si vedľa chalana, ktorý spal na lavici. Nevidela som mu do tváre.
"Takže, zostáva vám 45 minút, budem vedľa v kabinete. Ak budem počuť hlasy, pridám  ďalších 45 minút." povedal profesor a odišiel z triedy.

Vybrala som si mobil a napísala som Hane.
Ja: Ahoj :-)
Hana: Čau. Ako je po škole?
Ja: Nudne. Brick sa zbláznil. Tomu chlapovi načisto šibe.
Hana: Haha. Pôjdeme večer von? Dnes ťa už naozaj potrebujem. :-)
Ja: Ešte sa ti ozvem :-) Zatiaľ to ber ako áno.

"Zase ty?" spýtal sa neznámy hlas. Pozrela som sa vedľa seba a všimla som si, že ten spiaci chalan je vlastne Noah West. Bol zlatý, rozospatý. Jeho hnedé vlasy boli všade-tade, no aj tak vyzeral bohovsky.
"Prosím?" Hrala som sa, že som ho predtým nepočula.
"Čo si vyviedla?" spýtal sa.
"Neskorý príchod."  povedala som. Pozrel sa na mňa a potom si opäť lahol. To je všetko? Nič viac mi nepovieš?
"Prečo si tu ty?" spýtala som sa.
"Nerieš." odvetil.

Keď pre nás prišiel profesor Brick, že už môžeme odísť, rýchlo som sa pobrala preč z triedy. Rýchlym krokom som kráčala na parkovisko, kde som nasadla do auta a išla domov.
"Kde si bola tak dlho?" spýtala sa ma mama, keď som sa vyzúvala.
"Mám si teraz zvykať, že budeš bývať skoro doma a konečne sa starať?" Mama sa na mňa prekvapene pozrela. "Prepáč, ja len... mala som ťažký deň. Prepáč." Bolo mi to naozaj ľúto, nechcela som to povedať.
Mama sa usmiala a objala ma. Bola som vďačná za to, aká je. Že na mňa nekričí, nezakazuje mi veci... skrátka, dáva mi slobodu robiť vlastné chyby, vlastné rozhodnutia.. Po večeri som sa zašila v mojej izbe, bola som na notebooku, čítala som si, počúvala hudbu, chvíľu som sa aj učila, no väčšinu úloh som stihla po škole.
Noahova izba sa rozsvietila. Zatvorila som notebook a nenápadne som sa pozerala cez okno. Vkráčal do izby v celej svojej kráse, zabalený do uteráka, s mokrými vlasmi. Vyzeral výborne. Jeho postava tiež. Podišiel k oknu, otvoril ho a zakričal.
"Hej!" kričal. "Takto to teraz bude? Budeš ma očumovať cez okno?" Zasmiala som sa a podišla k oknu tiež.
"Ja som ťa neočumovala." zakričala som tiež.
Pípol mi mobil. Správa od Hany.
Hana: O 15 minút pri divadle. :-) Tento raz už príď.
Ja: Budem tam :-)
"Zase sa niekam chystáš?" spýtal sa Noah. Nestihla som mu ani odpovedať, rýchlo som sa otočila k skrini a vybrala najteplejšiu mikinu, akú som mala. Do vrecka som si strčila mobil a kľúče a potom som sa posadila na parapet okna, presne tak ako som tam sedela včera.
Noah ma celý čas sledoval. "Takže takto to teraz bude? Budeš ma očumovať cez okno?" zažartovala som. Prvýkrát som videla Noaha usmievať sa.
"Aj dnes to zvládaš?" Prikývla som.
Chytila som sa stromu najprv rukami, potom som sa posunula na nižšiu vetvu stromu a tak som sa pomaly dostala až na bezpečnú zem.

Rozhodla som sa, že pôjdem pešo. Autom by to bolo veľmi riskantné, keďže moje auto nie je zrovna najtichšie. Cesta k divadlu netrvala dlho. Pri hlavnom vchode do budovy som si všimla Hanu.
"Ahoj." pozdravila som ju. "Čauko."
"Takže? Čo sa deje?" spýtala som sa.