Susedia (1.časť)

25.kapitola

"Ahoj." pozdravil ma Noah, zatiaľ čo som kráčala k jeho autu. Hneď sa na mňa usmial. Dala som mu pusu a nastúpila do auta.
"Takže? Kam ideme?" spýtala som sa nedočkavo.
"Na večeru." odvetil pyšne Noah a chytil ma za ruku.
Šliapol na plyn a o necelých pätnásť minút sme boli v meste, kúsok od reštaurácie Bau's, ktorá je podľa Noaha jedna z najlepších v okolí.
Som strašne zvedavá, čo mi chce povedať, no takisto ako zareaguje na to, čo mu chcem oznámiť ja.
Bola som na nás pyšná. Vyzerali sme ako dvaja bohatí manželia na bohatej večeri, v drahej reštaurácií...
Na sebe som mala čierne šaty po kolená, čierne lodičky a kabelku v ruke. Noah mal čierne sako.
•••
"Tak a sme tu." zahlásil Noah.
"Wow!"bolo jediné, čo zo mňa vyšlo. Tá reštaurácia bola neskutočná, hlavný vchod lemoval červený koberec a malé stromčeky, ktoré tomu všetkému dodali ten správny efekt.
Vystúpila som z auta.
Noah ku mne pyšne prikráčal a chytil ma za ruku.
"Dobrý večer." privítal nás pán, ktorý držal asi tucet krásnych červených ruží. Jednu z nich mi podal.
"Jedna krásna ruža pre krásnu slečnu." povedal. "Ďakujem." odvďačila som sa mu.
Myslím, že som sa začervenala. Noah sa na mňa usmial a potom sme sa spoločne vydali po červenom koberci až k hlavnému vchodu.
"Dobrý večer. Prajete si?" spýtala sa mladá a neskutočne krásna slečna, ktorá stála za rezervačným pultom.
"Dobrý večer. Máme rezerváciu na meno West."
Chvíľu niečo ťukala do počítača, potom sa na nás usmiala a povedala, nech ju nasledujeme.

"Váš stôl." povedala a ukázala na stôl, ktorý bol priamo pri veľkom okne. Mali sme neskutočne krásny výhľad na mesto. Usadili sme sa a objednali si.
Tento večer už nemohol byť krajší. Všetko bolo také krásne... romantické.

"Mmm." vydala som zo seba divný zvuk uspokojenia z toľkého úžasného jedla. "To jedlo je výborné." dodala som.
"S tým musím súhlasiť." povedal Noah a obidvaja sme sa zasmiali.

"Takže? Čo si mi chcela povedať?" spýtal sa zrazu Noah.
"Aj ty si mi chcel niečo povedať, začni." Nemala som vôbec tušenie, čo mi chce povedať, no mala som pocit, že to bude niečo pekné, milé. Nechcela som to pokaziť správou, že odchádzam na celé leto preč. Plus tam idem s Hanou. Radšej som to obkecala a nechala ho ísť prvého.

"Okej no." začal Noah. Odkašľal si a spustil.
"Vieš, ako si sa mi stále sťažovala, že nevieš, čo budeš robiť cez leto a tak?" Prikývla som. "Emily Robertsová, s hrdosťou ti oznamujem, že presne o dva týždne odchádzame na tri týždne na Bali. Poďakuješ mi, keď sa vrátime domov." zasmial sa a s úškrnom na mňa žmurkol.

Zrazu som stuhla a nedokázala som vydať zo seba ani hlások. Do očí sa mi rútili slzy, no neplakala som.
"Čo sa stalo?" Noahov úsmev zmizol. Teraz sa na mňa už len vážne pozeral.
"Prosím, povedz mi, že to nie je ešte zaplatené."
"Rezervované, zaplatené." odvetil nechápavo.
"Noah!" Okej no, tak teraz som už trošku plakala, ale nebol to plač ako taký, len pár slzičiek.
"Em ale čo sa deje?"
"O dva týždne odchádzam." vyšlo zo mňa.
"Veď áno, obidvaja odchádzame. Na Bali predsa."
"Nie."
"Čo nie?"
"Ja odchádzam preč. Do Austrálie."
"Č-čo? Austrália? To si mi kedy chcela povedať?" Stalo sa presne to, čo som nechcela. Bol nahnevaný. A smutný. Neskutočne ma to mrzelo, investoval do nás toľko peňazí a ja som mu to celé pokazila. Na pár sekúnd som dokonca aj premýšľala, že zruším náš výlet s Hanou, no...
Hanu poznám dlhšie. Hana je moja najlepšia kamarátka, s ktorou som zažila všetko.
"Chcela som. Len nikdy nebola tá správna chvíľa."
"Výborne." povedal Noah ironicky. "Takže ja idem na Bali, ty do Austrálie. To sú teda "krásne" plány na leto." dodal nahnevane.
"Mrzí ma to, Noah. Ja..."
"Prestaň." prerušil ma. Hlboko sa nadýchol. A vydýchol. "Chápem. Musíš tam ísť kvôli rodičom. Určite tam majú nejaké to ich stretnutie. Chápem." zopakoval ešte raz.
"Vlastne..." previnilo som sa na neho pozrela.
"Čo?"
"Idem tam s ...Hanou." vyšlo zo mňa napokon. Viem, asi nebola tá najvhodnejšia chvíľa mu povedať, že tam idem práve s ňou, ale už nechcem žiť v lži. Lepšie, ak sa to dozvie teraz a odo mňa, než kebyže sa to má dozvedieť neskôr a od niekoho iného.
"Takže opäť si uprednostnila ju?" spýtal sa rozčúlene.
"Emily! Doriti! Ty to nevidíš? Nevidíš, že ona sa o teba už nezaujíma? Klame, zavádza ťa, z vysoka na teba sere. Všetci to vidia, ja, tvoji rodičia, rodičia Hany, profesori, riaditeľka, moji kamaráti, tvoji kamaráti, to len ty si asi slepá! Ale okej... je to tvoja vec." Myslela som, že skončil, no po pár sekundách spustil znova. "Vieš, prvýkrát som chcel urobiť niečo naozaj romantické, niečo, čo by možno zlepšilo náš vzťah, mali by sme sa tam ako králi. No nie! Ty radšej pôjdeš so svojou sprostou kamarátkou, ktorá na teba kašle do Austrálie, kde sú pavúky a šváby a bohvie čo za inú háveď tam žije! Je to tvoja voľba, no keby niečo, moja ponuka stále platí." vstal, z vrecka vytiahol peniaze, hodil ich na stôl a odkráčal preč.

Všetci naokolo sa dívali len na mňa a na na Noaha, ako kráča preč. Ja som sa rozplakala a tvár si skryla do dlaní. Mala som na dnešný večer dosť.

Vyšla som z reštaurácie a sadla do prvé taxíka, ktorý som zbadala. Cesta ma stála skoro 30 dolárov, no nemala som inú možnosť ako sa dostať domov.

Poďakovala som taxikárovi a rýchlo vystúpila. Rozbehla som sa ku hlavným dverám. Odomkla som a vrútila sa so slzami v očiach do domu. V kuchyni sedela mama a otec pozeral v obývačke správy.
Ako som vhupla dnu, skoro som spadla na tie tvrdé kachličky, ktoré máme pri vchodových dverách. Trošku som zabudla, že má 8 centimetrové lodičky.
"Emily!" skričala mama. So strachom v očiach sa pozrela na otca a obidvaja vyštartovali ku mne.
Úprimne, ani sa im nečudujem, že boli takí vystrašení. Vyzerala som ako opitá príšera. Šaty a vlasy celé mokré od dažďa,celá rozmazaná špirála, opuchnuté oči od plaču... radšej už ani nepokračujem.

Ignorovala som ich, všetky ich otázky, príkazy, vyhrážky. Vyzula som sa a bežala do izby, kde som sa zamkla. Samozrejme, rodičia utekali hneď za mnou, no ja som ich nevnímala. Bola som rýchlejšia.
Otec kričal cez dvere, búchal na ne a snažil sa dostať dnu, no zbytočne. Všetko už bolo zbytočné.