Susedia (1.časť)

26.kapitola

Takže dnes je deň D. Dnes odchádzam. Ak sa pýtate, čo sa udialo sa posledné dva týždne medzi mnou a Noahom, odpoveď je veľmi ľahká. Nič. Usúdila som, že je medzi nami definitívny koniec, čo ma dosť mrzí. Myslím si, že my dvaja sme toho prežili tak veľa, že bude ťažké na neho zabudnúť.

Bolo ráno, niečo krátko po ôsmej hodine. Bola som už čiastočne zbalená, dnes o deviatej večer odlietam. Medzipristátie mám v Londýne, kde by som sa mala stretnúť s Hanou. Včera mi napísala správu, ako veľmi sa teší na mňa, na Austráliu a na celý svet, ktorý preskúmame. Takže som zvedavá, či sa vôbec ukáže.

Každopádne, vonku pršalo, čo mi na nálade veľmi nepridalo. Úprimne, celé tieto dva týždne mám náladu pod psa, na všetkých som zlá, aj keď to tak často nemyslím, no proste je to tak. Chýba mi Noah, chýba mi objímať ho a bozkávať ho.

Zišla som dole do kuchyne, kde nikto nebol. Nikde nikto nebol, ako inak. Na chladničke som si našla len krátky odkaz od mamy. 

Som s ockom na porade v meste. Šťastnú cestu, zlato! Uži si to tam. -M

Ako vždy, bolo jej jedno, že ma neuvidí celé leto.
Zvalila som sa na gauč, ktorý bol v obývačke a pustila si telku. Ani som sa nenazdala a bol obed. Spravila som si rýchle špagety s pestom a čajom a na cestu som si zabalila jablko s džúsikom.

Kufor som si zniesla dole ku hlavnému vchodu a potom som sa len tak prechádzala po dome, spomínala na staré časy a čo všetko som zažila v tomto dome a pospevovala si nejakú čudnú pesničku. Bolo niečo krátko po pol šiestej večer, o šiestej by tu mal byť taxík, ktorý ma zavezie až na letisko. Niekto zaklopal.
Podišla som ku dverám a otvorila ich. Nestál tam nik iný, ako Noah. V bruchu som mala ten zvláštny pocit, presne taký istý som mala aj vtedy, keď ma prvýkrát pobozkal. Bola som šťastná, že je tu. Nie všetko bolo také zbytočné a stratené ako som si myslela.

Aj keď som mal len tepláky a bol celý mokrý od dažďa, vyzeral skvele a opäť som sa do neho zamilovala.
"Bál som sa, že si už odišla." povedal potichu namiesto pozdravu.
"Zrazu sa o mňa zaujímaš?" spýtala som sa mierne podráždene.
"Vždy som sa zaujímal."
"Čo tu robíš?" nechápavo som sa spýtala.
"Nezavolala si, ani si nenapísala... Ja len, že či si si to..."
"Nie!" prerušila som ho. "Nerozmyslela som si to. Odchádzam o pol hodinu."
"Tak tým pádom som sa prišiel rozlúčiť." dodal sklesnuto.
"Fajn."
"Môžem ísť dnu?" spýtal sa, keďže stál pred dverami v tom daždi.
Prikývla som a on vstúpil.
"Kedy sa vrátiš?"
"Na konci leta. Neviem ešte kedy presne."
"Tieto dva týždne ma mrzia. Pokašľal som to. Mal som sem prísť, ospravedlniť sa. Mali sme si to užiť, kým tu si. Mrzí ma to. Všetko, Em."
"Viem. Ale čo už. Už to nevrátime." Viem, že som hnusná, no chcela som mu dať najavo, že nie som tak ľahký terč.

"Našiel si druhú osobu, s ktorou ideš na Bali?" spýtala som sa zvedavo, keď som dojedala večeru.
"Áno, idem s Monicou. Pamätáš si ju ešte?"
"Hej. Veľmi dobre si ju pamätám." Mrcha!

Čas plynul rýchlo, Noah mi ešte pomohol poznášať nejaké tašky z mojej izby a potom prišla tá najhoršia časť. Lúčenie.
Nenávidím lúčenia. Musíte sa rozlúčiť s niekym, koho milujete, a odísť.

Odniesol mi kufor do taxíka, zamkla som dom a obidvaja sme tam stáli. V daždi. A pozerali jeden na druhého.
"Takže toto je náš koniec, ak to správne chápem?" spýtala som sa.
"Pravdepodobne."
"Tak potom ďakujem. Za všetko."  Do očí sa mi nahrnuli slzy, no snažila som sa neplakať. "Uži si Bali!" dodala som.
"Nie. Ja ďakujem, Em. Ukázala si mi úplne inú cestu, úplne iný štýl vnímania. Bude ťažké na teba zabudnúť, podľa mňa priam nemožné, keďže sme spolu toho prežili až až. Bože!" zasmial sa pri spomienke na náš výlet do Texasu. "Naozaj sme sa niekomu vlúpali do domu?"
V tom momente som sa zasmiala aj ja, keďže to bolo naozaj niečo, čo som neurobila nikdy predtým a budem si to pamätať navždy.
Všimla som si, že aj Noah má slzy na krajíčku, takže som to chcela urýchliť.
"Takže." začala som s falošným úsmevom na tvári. "Keď sa vrátim... stretneme sa a vyrozprávaš mi všetky zážitky z Bali. Okej?"
"A ty mne z Austrálie!" dodal.
Objala som ho a on mi objatie opätoval.
Zvrtla som sa na päte a nastúpila do taxíka. Medzitým, ako som kráčala preč som sa ešte na Noaha dramaticky pozrela (ako z filmu) a poslednýkrát usmiala.
Akonáhle som sedela, vodič sa ma spýtal, či môže ísť. Prikývla som a auto sa pohlo.

Cítim sa zvláštne. Jediné, na čom mi kedy najviac záležalo som opustila a namiesto toho sa hrniem do neznáma. V Austrálií som nikdy nebola, samozrejme sa tam teším, no neviem, či robím dobrú vec. Všetkých som opustila...

Celú hodinu, ktorú som strávila v taxíku som preplakala.
Pípol mi mobil. Máte dve nové správy.

Otvorila som prvú- Hana.
Hana: Už sedím v lietadle. O chvíľu sa vidíme. Pa
Otvorila som druhú- Noah.
Noah: Ľúbim ťa.

S úsmevom na tvári a dobrým pocitom, že Hana je v lietadle a Noah ma ľúbi som kráčala cez letisko. Keď ma odbavili, namierila som si to priamo na Gate 9, kde som si sadla a začala čítať knihu, ktorú mi dal Noah na Valentína. 

"Prosíme cestujúcich, ktorí cestujú do Londýna...."
Už je to tu! Vstala som, knihu som si strčila do tašky, tú som si prehodila cez plece a pobrala som sa pomaly k poslednému odbaveniu, ktoré ma čaká, než sa dostanem na palubu lietadla.

***
Po dvanástich hodinách letu, ktoré som prespala, sme konečne pristáli.
"Vitajte v Londýne. Miestny čas je 15:03 popoludní...." oznámil nám kapitán. Ďalej som už nepočúvala. Bola som šťastná, že za pár minút uvidím Hanu. Rýchlo som sa pobrala k východu.

Kráčala som s davom, pozrela som si veľkú informačnú tabuľu, kde boli rozpísané všetky lety. Moje lietadlo odlieta o dve hodiny. Výborne! Vytiahla som si z vrecka mobil, že idem napísať Hane kde je, keď v tom ma niekto chytil za plece.
"Emily?"

Hello!❤️
Nová kapitolka (a už aj jedna z tých posledných) :(
Myslíte si, že sa Hana objaví?
Nezabudnite dať vote alebo nejaký pekný komentík❤️Budem rada!