Susedia (1.časť)

13.kapitola

Zahrešila som ešte raz. Počula som, ako zavŕzgali schody. Dočerta! Zase tie schody?!
Na malú chvíľu som zmeravela, no keďže dlhšiu dobu bolo ticho, rozhodla som sa urobiť ďalší krok.
No potom zase tie schody zavŕzgali a niekto ma chytil za rameno.
Srdce mi skoro vyskočilo z hrude. Keď som sa so strachom v očiach otočila, všimla som si známu tvár. Jared Carlson- otec Hany.
Bol to celkom zachovaný pán v strednom veku, no dnes vyzeral mimoriadne unavene, ako kebyže nespal celé noci.
"Emily." začal. "Čo tu robíš?" spýtal sa veľmi prekvapene.
"Ja.. Hľadám... Prišla som ... pozrieť Hanu.." vykoktala som sa nakoniec.
Čakala som, že ma vyhodí z domu alebo niečo, no on zostal nehybne stáť. Nežmurkol, zdalo sa, že nedýcha, nepohol ani jediným svalom na tvári... Len tak tam stál. A díval sa mi priamo do očí.
"To meno som nepočul už veľmi dlho.." po chvíli prehovoril. Nechápala som, čo sa deje.
"Ako to..?" spýtala som sa opatrne.
Hlasno si vydýchol.
"Nevidel som ju už asi päť rokov, od kedy sme sa s Monicou rozviedli."
Sánka mi spadla a ja som sa len nemo prizerala. V hlave som mala neskutočne veľa otázok, no žiadne odpovede.

Chvíľu som sa s pánom Jaredom rozprávala, no potom som odišla. Rozlúčili sme sa a so slzami v očiach som opustila Hanin dom.
Noah celý natešený podišiel ku mne. "Kde je Hana?" začal s úsmevom na tvári. "Idem jej pomôcť s kuframi?" Rozbehol sa k hlavným dverám, no ja som ho stihla schmatnúť za ruku.
"Noah." povedala som sklamane a slzy sa mi valili z očí. "Hana tu nie je." dodala som. Noah sa rozosmial a opäť sa vybral k dverám. Pravdepodobne mi neveril.
"Noah!" skričala som za ním. "Ona tu naozaj nie je."
Celý vystrašený sa otočil na mňa. "Ako... ako to?" spýtal sa. Slzy mal taktiež na krajíčku.
"Nie je tu. Jej otec ju nevidel už 5 rokov." odvetila som.
"Nie!" zvolal nahnevane. "Nie!" zopakoval ešte hlasnejšie. "Ona tu je! Ja to viem! On nám ju len nechce vydať."
"Prestaň!" kričala som naňho. "Toto ti nepomôže."

Bez ďalších slov sme nasadli do Noahovho auta a vybrali sa pomaly naspäť. Nič iné nám nezostávalo. Nemali sme ďalšie stopy, kde by sme ju mali hľadať.
Približne po pätnástich minútach cesty to celé na mňa doľahlo a ja som sa rozplakala.
Hanu jej mama nevidela jeden rok. Jeden celý rok! A jej otec päť. Síce neviem, čo sa stalo, no bola som na Hanu nahnevaná. Nie! Bola som viac ako nahnevaná, cítila som k nej určitú nenávisť. Klamala všetkým- mne, jej rodičom, kamarátom, Noahovi...
Kde vlastne je? Čo bolo také dôležité, že musela oklamať všetkých a len tak bez stopy zmiznúť?
Moja nenávisť bola hlboká, no väčšmi ma trápil pocit, že som Hanu stratila... už naveky.
Kde ju mám hľadať? Kam mám ísť?
Čo sa stalo? Prečo odišla?
....

Noah sa na mňa pozrel a chytil ma za ruku.
"Tušil som, že to takto dopadne, no dúfal som ... naozaj som dúfal, že zaklopeme na tie prekliate dvere a ona nám otvorí s úsmevom na tvári." povedal sklamane.
"Ja viem. Aj ja som v to dúfala."
Vytiahla som mobil z vrecka a skontrolovala, či mi neprišla žiadna smska alebo či nemám nejaký zmeškaný hovor. Nič.
Vytočila som jej číslo, no Noah ma hneď zastavil.
"Nevolaj jej." začal. "Už to nemá zmysel."

Ahojteee!❤️Nová kapitolka!
Dúfam, že sa páčila, nezabudnite zanechať komentík, vote, poprípade ma follownite :)
-Retypept07