Susedia (1.časť)

3.kapitola

Posadili sme sa na najbližšiu lavičku. "Naši sa idú rozvádzať." začala smutne. "Viem to už dlhšiu dobu, no.. až teraz som sa konečne odhodlala ti to povedať." Všimla som si, že plače. "Han." Objala som ju. Nevedela som, čo povedať a tak som ju objala ešte raz. "Han ale... veď to zvládneme. Zvládli sme už veľa vecí a, hlavne, poznám veľa detí, ktoré majú rozvedených rodičov a žijú si šťastne." povedala som. Hana sa rozplakala ešte viacej. "Han..?" spýtala som sa. Už mi to všetko začínalo dávať zmysel. "Han...!" Tento raz som začala plakať aj ja. "Otec chce ísť žiť do Texasu."

Hanin vzťah s mamou nie je najlepší. Jej mama je bývala alkoholička a Hana má na ňu zlé spomienky a preto chce bývať s otcom. Jej otec, George, je úžasný človek. Ani sa jej nečudujem, že ho má tak rada.

"Čo to znamená?" opýtala som sa. "Že budeme od seba 1 800km vzdialené." odvetila s plačom.
"Kedy odchádzaš?"
"O dva dni." Mala som dosť. Plakala som ako nikdy predtým. Slzy sa mi valili z očí a ja som to nevedela zastaviť.

Hana ma hodila domov a ja som si uvedomila, že musím nejako vyliezť späť do mojej izby. Nemala som vôbec náladu. Na nič.
Chytila som sa stromu a snažila sa na neho vyšplhať. Po pár márnych pokusoch som sa zrútila s plačom na zem. Hanu poznám už 16 rokov. Prežili sme spolu takmer všetko; prvé plienky, prvé chodenie (vlastne sme sa naučili chodiť spolu, v Tescu.), prvé lásky, prvé pusy...Nechcem ju stratiť.
"Všetko okej?" spýtal sa ma známy hlas. Noah West. Pozrela som sa hore a potom som sa zase rozplakala.
"Héj!" zakričal. "Čo sa deje?"
O malú chvíľu už pri mne stál Noah, v celej svojej kráse. Pozeral sa na mňa jeho zelenými očami. Čupol si ku mne. "Čo sa stalo?" vyzvedal.
"Hana..." začala som, no nezmohla som sa na slová. "Čo? Stalo sa jej niečo?" Bola som prekvapená, že vôbec vie, o koho sa jedná.
"Sťahuje sa... do.. Texasu." nakoniec zo mňa vyšlo. Plakala som ako malé decko. Noah si ma jemne privinul k sebe a len ma ticho držal v náručí. Bola som mu za to nesmierne vďačná.

Pomohol mi dostať sa naspäť do izby a keď som mu poďakovala, s úsmevom odišiel naspäť do svojej izby.

•••
Ráno bolo ťažké. Bolela ma hlava a mala som opuchnuté oči z toľkého plakania.
Snažila som sa všetko napraviť make-upom, no nedarilo sa. Zacítila som nechutný cigaretový dym, ktorý bol zrazu v celej mojej izbe. Hneď mi bolo jasné, kto to je. Noah.
"Robíš si zo mňa srandu?" Vyklonila som sa z okna a Noah sa ihneď zasmial. "Čo ti je smiešne? Fajči si niekde inde!" dodala som.
Rýchlo som zavrela okno a ľahla si späť do postele. Mala som zlú náladu. Veľmi zlú.
Noah mi začal hádzať kamienky do okna, no ja som sa snažila ignorovať ho. Toto bol posledný deň s Hanou.
*BEEP-BEEP*
Hana: Stretneme sa? :)
Zase sa mi vtisli slzy do očí. Bude mi tak stašne chýbať.
Ja: Jasné :)
Hana: Divadlo, 21:30h :)
Ja: Budem tam :)
Pozrela som sa na hodinky- 9.54h. Mame som včera oznámila, že Hana sa sťahuje do Texasu a tak povedala, že dnes môžem zostať doma, keďže je to posledný deň, ktorý môžem stráviť s Hanou.
Ďalší kamienok trafil moje okno. Noah. Rýchlo som otvorila okno. "Čo máš za problém?" vykríkla som. "Niekto tu má svoje dni?" spýtal sa so smiechom.
"Nie." odvetila som potichu.
"Stále ti vadí ten dym?" spýtal sa a potiahol si z cigarety. "Áno, vadí."
Všimla som si, že v jeho posteli sa niečo pohlo. "Noah?" začala som. Ukázala som prstom na jeho posteľ.
"Hýbe sa ti posteľ." Rýchlo sa obrátil a zasmial sa. Z periny vstala krásna  tmavovláska, ktorá mu dala 'rannú' pusinku na líce a pobrala sa preč z jeho izby. V nemom úžase som ju sledovala. Bola naozaj krásna. "To bola Stella. Kamarátka." uškrnul sa koketne. Super, takže kamarátka, pomyslela som si.
Prikývla som.
"Prečo nie si v škole?" spýtala som sa.
"Prečo by som mal?" zasmial sa. Nemala som na to náladu. A pravdu povediac, ani som tomu nerozumela. Jedeň ma Noah objíma a ten druhý už z jeho postele vylieza polonahá "kamarátka"?

Okolo deviatej som sa začala chystať na moje posledné stretnutie s Hanou. Bola som psychicky vyčerpaná, no vedela som, že to musím urobiť. Musím sa rozlúčiť.

K divadlu som prišla presne načas. Hana tam ešte nebola. Prišla až krátko po desiatej, v mikine a legínach.
"Čauk.." Nestihla som to ani dopovedať a hneď som sa rozplakala. Hana ma hneď objala. "Budeš mi tak veľmi chýbať." povedala Hana. Obidve sme plakali. "Kedy zajtra odchádzaš?" spýtala som sa. Stále ma držala v objatí. "Skoro ráno. Otec sa chce vyhnúť zápcham."
Prešli sme okolo divadla až do parku, kde sme sa hrávali ako malé. Obidve sme mali slzy na krajíčku, no držali sme sa.
Potom sme pokračovali k stromu, kde sme strávili teoreticky celé leto. Hana sedávala vždy na konári a ja pod stromom, chrbtom som sa vždy opierala o kmeň.
Bože. Toľko spomienok. Hana ma objala a povedala, že už musí ísť.
"Budeme si volať, písať každý deň." povedala som. "Nikdy na teba nezabudnem, Han. A ďakujem."
"Začo?" zasmiala sa.
"Za všetko." odvetila som a znovu som ju objala. Lúčili sme sa asi dvadsať minút, až nakoniec Hana naozaj odišla.