Susedia (1.časť)

28.kapitola

Otec mi pomohol odniesť všetky veci naspäť do izby. Dokonca mi pomohol aj vybaliť sa, za čo som mu bola nesmierne vďačná, keďže som mala konečne príležitosť porozprávať sa s ním osamote. Vyrozprávala som mu snáď všetko, o Noahovi, Hane, Austrálií, dokonca som zmienila aj Texas.

Spoločne ako rodina sme sa naobedovali.
"Emily, nezašla by si prosím ťa do garáže pre kartón mlieka?" požiadala ma mama. Prikývla som, obula som si papuče, ktoré mi boli asi o tri čísla väčšie a vyšla som z domu. Bol krásny deň, slnko svietilo a vetrík mierne pofukoval. Hneď ako som vyšla z dverí, zabočila som doľava a išla priamo do garáže. Chvíľu trvalo, kým sa garážové dvere otvorili. Potom som vošla dnu, zobrala kartón mlieka a opäť čakala, kým sa dvere zavrú.

No ako som kráčala naspäť k hlavným dverám, niečo som si všimla. Niečo, čo mi nedávalo zmysel. Zastavila som. Po líci mi stiekla slza. Rýchlo som položila mlieko na zem a rozbehla sa k vedľajšiemu domu. Domu, ktorý kedysi patril Noahovi Westovi.

Na ich vždy krásne upravenom trávniku sa teraz týčila veľká ceduľa- DOM NA PREDAJ! Na terase, kde bola predtým veľká lavička, bol teraz už len malý kaktus. Celý dom vyzeral tak strašne opustene.
Niekto na mňa kričí. Mama. Stála na prahu dverí.
"Emily! Kde je to mlieko?" kričala.
Ignorovala som ju. Zložila som sa na zem. Je oficiálne koniec.

***
Keď som sa ako tak spamätala, išla som naspäť do izby. Otvorila som okno a pozrela sa priamo do jeho izby. Nič. Vôbec nič z nej neostalo. Bola úplne prázdna.

Otvorila som svoj notebook a hneď som išla na Facebook.
Ja: Kde dočerta si???
Správa nebola odoslaná.
Ja: Kde doriti si???
Správa nebola odoslaná.

Celú situáciu som pochopila až po pár minútach. Noah si ma vymazal z priateľov. Poslala som mu opäť žiadosť o priateľstvo, no pochybujem, že mi to potvrdí.
Schmatla som mobil a skúsila mu napísať smsku.
Ja: Čo sa stalo?

****
Myslela som, že odpíše do pár hodín. No už to boli dva mesiace. Žiadna odpoveď. Nikto o ňom nič nevie. Dokonca ani jeho kamaráti.
Sú dve možnosti. Buď naozaj o ňom nič nevedia, alebo len nechcú vedieť.
****
Sedela som v škole. Na hodine profesora Bricka. Keď som nemala Hanu ani Noaha, celkom dobre sa mi viedlo v škole. Dokonca som dostala dve Ačka po sebe z pokročilej chémie. Aj Brick ma pochválil a to už je čo povedať.
Zazvonilo a všetci sme odovzdali svoje testy. Myslím si, že by som mohla dostať zase Ačko.
Vyšla som na chodbu po boku Elly, mojej kamarátky, s ktorou som sedávala na chémií.
"Ako si napísala test?" spýtala sa ma.
"Hm." na chvíľu som sa zamyslela. "Mohla by som mať Ačko, nevedela som akurát piatu úlohu, inak všetko." dodala som.
"To aj ja. Tak držím palce."
Pípol mi mobil. Na obrazovke sa mi objavila fotka mňa a Noaha. Tuším sa mi práve zastavilo srdce.
"Prepáč. Musím ísť." ospravedlnila som sa Elle a rýchlo som odkráčala na parkovisko ku svojmu autu. Chcela som mať súkromie. Sadla som si za volant a otvorila správu.
Neznáme ID: Snažím sa zabudnúť.

Bolo mi jasné, že to je Noah. Kto iný by to bol?
No tieto slová ma zaboleli. Nemohla som to nechať len tak.
Ja: A darí sa ti zatiaľ?

Počula som zvonček. Začína ďalšia hodina. No vykašľala som sa na to. Chcem vedieť odpoveď.
Dosť sa mi uľavilo, keď mi pípol mobil.
Neznáme ID: Vôbec...

O pol roka neskôr...
Je koniec. Tentokrát už definitívny. Neviem kde je, neodpisuje, nezdvíha mi...
No vždy bude moja prvá láska. JA... na neho nikdy nezabudnem. Ani sa o to nebudem pokúšať. Jediné, čo mi po ňom zostalo je naše tajné miesto, kde budem stále chodievať, a kniha, ktorú mi dal na Valentína.
To mi pripomenulo....
Otvorila som skriňu a z tašky vybrala tú knihu. Otvorila poslednú stranu a začala čítať;
Pamätaj, že ty si môj šťastný koniec :3 (Ono to v angličtine znie lepšie- Remember, you are my happy ending)
Usmiala som sa na tú knihu ako idiot, no pripomenulo mi to ten moment, keď to tam písal. Chýba mi. A desí ma pocit, že ho už nikdy neuvidím.

Takže ako teraz ďalej?
Hana je opäť v New Yorku, v Chicagu bola len dva týždne, presne tak ako plánovala.
Noah je bohvie kde, ale určite sa má dobre. Je mi ľúto, že to takto dopadlo, toľko vecí som mu ešte chcela povedať. Keď sme sa lúčili, nevedela som, že to bude naše posledné objatie. Kebyže idem s ním na Bali, zmenilo by sa niečo? Neodišiel by?
Rodičia sú vždy preč, takže sa vlastne vychovávam sama.
Keďže už mám 18, môžem si so svojim životom robiť čo chcem. Takže kam pôjdem nabudúce? New York? Paríž? Kanada?

Človek nikdy nevie...