Susedia (1.časť)

8.kapitola

Noah si ma pritúlil k sebe. "Nemáš začo." zašepkal mi do ucha. Mala som motýlikov v bruchu- Noah West ma drží v náručí! Chvíľu sme len tak boli, v objatí. Cítila som, že to potrebujem. Presne toto!

Netrvalo dlho a už sme boli naspäť na diaľnici. Prišla mi ďalšia smska od Hany. Rýchlo som ju otvorila.
Hana: Práve odišiel, vďakabohu! Máš len pár hodín :-) Dúfam, že si niekde blízko.

Jej správa ma upokojila natoľko, že som opäť mala dobrú náladu.
Rútili sme sa po diaľnici. Všade naokolo bola tma. Noah sa sem-tam na mňa pozrel, no inak sa nič závažné nestalo. Až dokým...

Pohľad Noaha:

Neviem, či je ona práve to, čo chcem. Neviem, čo chcem, no niečo je na nej iné... Ona je iná...

Zostáva 11 hodín do cieľa. Som unavený, no šťastný, že Hana ešte žije. Veľa ľudí o tom nevie, dokonca ani Emily, no ja a Hana máme k sebe bližšie ako si poniektorí myslia.

Hana pre mňa znamená naozaj veľa. Krátko pred jej odchodom som ju stretol na ulici. Bolo už dosť neskoro.. Pravdepodobne išla za Emily, aspoň to som si myslel. No ona sa len zastavila pred jej domom, pozrela sa na neho akoby to bolo poslednýkrát a odkráčala preč. Nechápal som čo sa deje a tak som sa rýchlo rozbehol za ňou.
"Ahoj." pozdravil som ju s úsmevom. Neodzdravila, len sa usmiala. A v tom začala plakať. Hneď som vedel, čo mám robiť.
"Poď." povedal som jej a zaviedol som ju na moje "tajné miesto". Bolo to prvé dievča, ktoré bolo na mojom tajnom mieste. Vlastne úplne prvý človek, ktorý tam kedy so mnou bol.
Zaviedol som ju na strechu jednej budovy. Opustenej budovy. Uprostred ničoho. Síce si celú cestu tam myslela, že ju chcem niekde zavraždiť a zahrabať jej telo do zeme, no nakoniec...
Bola unesená výhľadom, ktorý sa nám naskytol. Len my a v diaľke mesto.
Pevne som dúfal, že začne hovoriť... že mi povie, čo sa stalo, pretože som bol strašne zvedavý.
A tak sa aj stalo....
"Toto, čo ti práve chcem povedať nevie nikto...ani Emily... skrátka nikto." začala a odpila si z piva, ktoré som jej dal hneď pri vchode na strechu.
"Bol to vlastne dôvod, prečo som plakala a ... prišla sa vlastne rozlúčiť." V napätí som čakal, čo mi chce toto tajomné dievča povedať.
"Môj.. môj otec..." začala potichu. "Môj otec ma zbil." povedala a ukázala mi modriny na ruke a na nohách. "On... chce sa s mamou rozviesť a núti ma, aby som s ním odišla do Texasu."
Celý som sa triasol. Neveril som vlastným ušiam..
"A.. odídeš?" spýtal som sa opatrne.
"Nemám na výber. Buď pôjdem a vyhnem sa bitke, ale nepôjdem a zbije aj mňa a mamu."
"Hana..." Nevedel som nájsť slová, ktoré by boli vhodné do tejto situácie. "Hana ja... mne je to ľúto."

V tom momente som si spomenul na jeden list, resp. obálku, v ktorom je ten list. Hana mi ho dala do rúk so slovami: Daj jej ho v prípade núdze.

Ďalej som týmto spomienkam nevenoval čas a začal som sa sústrediť viacej na cestu, ktorá bola predo mnou. Všimol som si, že Emily zaspala. Bola schúlená do jedného malého klbka a hlavu mala opretú o okno. Bola rozkošná. Využil som príležitosť, že spí a tak som zastavil na odpočívadle, kde našťastie nikto nebol a vystúpil som. Trochu som sa ponaťahoval a potom som vytiahol mobil z vrecka. Vytočil som číslo...Hanine číslo.
Telefón trikrát zazvonil a potom to zdvihol známy hlas. Neviem, prečo Emily nenapadlo zavolať jej.
"N-Noah?" spýtala sa koktavo. Asi bola prekvapená, že jej volám.
"Och!" povzdychol som si. "Hana!"
"Noah? Si to naozaj ty?" Chýbal mi jej hlas.
"Áno." odpovedal som s úsmevom- a áno, bolo mi jasné, že môj úsmev nemôže vidieť.
"Stalo sa niečo Emily?" spýtala sa ustarostene.
"Nie.." začal som. "Vlastne sme na ceste.. za tebou.." dodal som. Počul som plač.
"Hana?"
"Ja.. Nič sa nedeje, to sú... slzy šťastia." povedala a zasmiala sa. "Kedy prídete?"
"O desať hodín." odpovedal som.

.....

"Prečo.. si sa vlastne.. potom už neozval?" dostala zo seba Hana. Celý som stuhol a nevedel som, ako jej mám odpovedať.
"Sám neviem ale.. ľutujem toho, ver tomu."
"Dobre. Pozdrav Hanu a povedz jej, že ju veľmi ľúbim a teším sa, keď ju znova vystískam a pov..." a potom to Hana zrušila. Alebo niekto, alebo niečo...
Snažil som sa jej zavolať naspäť, no vždy to spadlo do odkazovky.

Sadol som naspäť do auta, dupol na to a onedlho sa zobudila Emily.

Pohľad Emily:

Zostáva nám desať hodín. Desať hodíííííín!
"Nemám ťa vystriedať?" spýtala som sa Noaha.
"Po minulej skúsenosti... nie!"
"Ale no táák!" prosila som ho. "Ja som dobrý vodič, také niečo sa mi ešte nikdy predtým nestalo." obraňovala som sa.
"Nie, Emily. Rád by som sa dožil rána.." Obidvaja sme sa zasmiali, i keď na tom nebolo nič smiešne, no po takej dlhej ceste ľudom začne trošku šibať a smejú sa aj na úplných absurditách.
Zazvonil mi telefón. Pozrela som sa na dispej- MAMA. Doriti!

"Prosím?" zdvihla som telefón. Tvárila som sa, že neviem, kto volá.
"Prosím? Emily!" okríkla ma mama. "Kde si? S otcom sa o teba strachujeme. Hocičo sa ti tam vonku mohlo stať, zlatko. Povedz nám, kde si a my pre teba prídeme." vyletela na mňa ako raketa. "Mami!" stopla som ju. "Nechala som ti odkaz, že som na výlete." upozornila som ju. "Na akom výlete, dočerta?" spýtala sa podráždene.
"Proste..na výlete." odvetila som stroho.
"Emilyy!" skričal na mňa tentokrát otec. "Kde doprdele si? Okamžite prídi domov."
"Nemôžem, oci." odvetila som. "Ako to, že nemôžeš?" Chvíľu bolo v telefón ticho a potom opäť pokračoval. "Ty si pila?"
"Oci!" okríkla som ho. "Ja... som na ceste do Texasu." vyšlo zrazu zo mňa. Noah sa na mňa prekvapene pozrel a otec na mňa okamžite začal kričať.. Veľmi som ho nevnímala, jediné, čo som videla bolo, ako na Noahovom mobile svieti Hanine číslo. Zrušila som hovor s otcom.
"Ako to, že máš Hanine číslo?" spýtala som sa prekvapene. Noah sa strhol a rýchlo zdvihol telefón.
"Čau- mhm- dobre- dobre-budeme tam." To bola celá ich konverzácia. Noah prikývol a zrazu podával telefón mne. Srdce mi podskočilo, po roku budem počuť jej hlas, ju...
Rýchlo som schytila telefón do ruky a ...

"Hana?" .....
Počula som, ako sa Hana rozplakala.
"Emi-ly." povedala uplakane Hana.
Rozplakala som sa tiež, jej hlas mi tak strašne chýbal. Aj naše telefonáty. Kedysi sme zvykli telefonovať aj dve hodiny...
"Čoskoro už budeme spolu..." povedala som potichu, no s úsmevom na tvári.
"Ja viem.." povedala Hana, taktiež ticho.

Zrazu nastalo ticho v telefóne a ja som sa zľakla. Čo sa stalo? Prečo zrušila? Prišiel k nej ten chlap a ublížil jej? Oh bože! V hlave sa mi prehrávali len tie najhoršie veci...
Noah ma chytil za ruku a usmial sa na mňa. Hlasno som si vydýchla a pevne som mu stisla ruku.

***

Toľko vecí sa udialo za posledných 24 hodín. Sama som neverila tomu, čo práve robím.
Najprv som zdrhla zo školy (z Brickovej hodiny) a psychicky sa zrútila na chodbe.
Potom som nasadla k Noahovi do auta a vydala sa na záchrannú misiu mojej najlepšej kamarátky do Texasu, ktorú trýzni nejaký chlap a...
Ešte som sa stihla pohádať aj s rodičmi, pretože tí ma absolutne nechápu, nechápu čím si prechádzam, čo všetko musím vytrpieť...

Aj keď som bola mladšia a mala som prvého frajera, moja matka to nikdy nechápala. Nesmel chodiť k nám domov, ja som nemohla chodiť k nemu, zakazovala mi stretávať sa dokonca aj s Hanou, neustále ma sledovala, prezerala mi veci, telefón...
To bolo presne to obdobie môjho života, na ktoré chcem zabudnúť. Navždy. Ani ten frajer za toľko nestál, akurát bol ... môj prvý.

Slnko pomaly začalo vychádzať a nám zostávalo posledných 5 hodín do cieľa. Zdalo sa to akoby nič, 5 hodín...

Musím sa priznať, teším sa na cestu domov... Teším sa, že Hana bude sedieť so mnou na zadnom sedadle a budeme sa rozprávať o všetkom, o všetkých... Chýbala mi... Veľmi....
Preto si musíme teraz všetko vynahradiť.

Ahojtee všetci!❤️
Ako som sľúbila, konečne dlhšia kapitolka (asi najdlhšia akú som kedy napísala :D)
Každopádne, dúfam, že sa páčila, veľa vecí sa tam vysvetlilo... ;)
Nezabudnite dať vote, komentík :)
-Retypept❤️
Ps; túto kapitolu venujem diuska01 ❤️❤️❤️