Susedia (1.časť)

18.kapitola

Pohľad Emily:
Bála som sa prečítať si ten list. Bála som sa, čo v ňom nájdem, možno to je úmrtný list, alebo list, kde zistím, že je vlastne adoptovaná alebo list zo sociálky, polície... možno predala svoje orgány a darovala ich mne!
Napadali ma všelijaké hlúposti, no v skutočnosti som nemala ani šajnu, čo sa deje a čo by v tom liste mohlo byť.
•••
Cesta s Noahom bola nudná a neskutočne trápna. Snažil sa nadviazať konverzáciu, no ja som mu neodpovedala.
"Ani neviem, čo som ti spravil, Em. Naozaj netuším, prečo si taká nahnevaná." začal, keď sme už stáli pred mojim domom. Ignorovala som ho, vystúpila z auta a vošla do domu.
•••
Niekto si zakašlal. Mama.
"Aj mi povieš, kde si bola?" spýtala sa nahnevane.
"Vonku."
"O štvrtej ráno?"
"Áno. Potrebovala som čerstvý vzduch."
"Emily." začala mama s tým jej klasickým tónom ala vystrašená a starajúca sa matka dcéry, ktorá práve prechádza pubertou. "Prosím ťa, Em. Neviem, kedy sme sa takto odcudzili. Zvykli sme si vravievať všetko." A keď myslí všetko, myslí NAOZAJ všetko!
"Vyrástla som. Už nemám za potrebu vravieť ti všetko. To je krása dospievania- nezávislosť a samostatnosť."
Mama sa na mňa pozrela a do očí sa jej vtisli slzy.
"Dieťa moje.." začala, no ja som jej nedala možnosť pokračovať.
"Prestááň." okríkla som ju. "Idem si ľahnúť, zajtra mám školu."
"Nemám ťa ísť prikryť alebo niečo také, zlatíčko?" Mama sa zasmiala a odkráčala do spálne.
•••
8.07h ráno.
O 53 minút mi začína škola. Dnes ma nejako netrápil môj vzhľad, vlasy som si dala do copu a obliekla si skinny čierne rifle, biele tielko a veľký, teplý sveter, ktorý mi kúpila Hana pred dvoma rokmi.
"Mamóó!" zakričala som, keď som už bola na odchode. (8.45h)
"Cikám. Hneď som tam." zakričala z kúpelne. Nemala som čas, nechcem prísť neskoro do školy, zobrala som si zo skrinky kľúče od jej auta a namierila si to priamo do garáže.

Prvú hodinu som mala pokročilú angličtinu v učebni číslo 9. Rýchlym krokom som išla cez celú školu až do posledného pavilónu na úplnom konci školského areálu.

Dvere triedy boli ešte stále otvorené, čo bolo dobré znamenie.
(Pre zaujímavosť, ten list som stále neotvorila, zatiaľ nebol vhodný čas.)
Vošla som dnu a prvé, čo som si všimla bol Noah. A Monica, jeho "frajerka", ktorá mu sedela na stehnách a vášnivo si prezerala obsah jeho ústnej dutiny.
Keď ma Noah zbadal, rýchlo ju odstrčil na bok a vybral sa ku mne.
"Ahoj." pozdravil ma. "Čau." odzdravila som odmerane.
"Prečítala si si už ten list?" spýtal sa.
"Nechaj ma tak, Noah. Nemá to význam."
Celý zhrozený sa zvrtol na päte a šiel späť k Monice. Tá mu dala pusu na líce a opäť si na neho sadla.
"Posaďte sa!" prikázala nám profesorka Cho. [čítaj; čo] Áno, Cho. Ying Pgui Cho. Podľa mňa najlepšia profesorka na škole.
"Dnes si napíšeme malé opakovanie z minulého týždňa." oznámila a všetci sa zrazu spustili do debaty.
Doriti! Akurát minulý týždeň som nebola v škole. Takže nič neviem. Takže dostanem päťku. Takže to je v riti. Pomyslela som si.
Noah sa na mňa prekvapene pozrel. Takisto nič nevedel.
•••
Vyšla som z triedy a namierila si to ku skrinkám. Zdalo sa mi, ako kebyže som v škole nebola celé roky, takže som bola naozaj vďačná, že som našla aspoň svoju skrinku č.17.
Otvorila som ju a odložila si tam veci.
"Takže takto to teraz bude?" spýtal sa ma známy hlas. Otočila som sa a uvidela som Noaha. V celej svojej kráse.
"Asi áno." odvetila som.
"Hurá!" zvolal ironicky. "Ono to aj rozpráva." zasmial sa. Milovala som jeho smiech. Za celý ten čas, čo sme boli spolu som ho počula smiať sa snáď len dvakrát. No vždy keď sa zasmeje, celá miestnosť sa smeje s ním. Všetci sa smejú s ním. Dokonca aj ja som sa skoro zasmiala. Skoro.
"Musím ísť. Mám hodinu." Snažila som sa elegantným spôsob nejako od neho dostať preč.
"Ja viem. Aj ja mám hodinu." Opäť sa zasmial.
"Môžeš prestať?" spýtala som sa ho podráždene. Vyletela som na neho z ničoho nič, a za to som sa trošku hanbila. No naozaj ma už vytáčal. Neviem, o čo mu ide.
"Mám prestať byť tvojim kamarátom?" opýtal sa zrazu smutne.
Nevedela som, čo mám povedať. Samozrejme, bolo super mať Noaha za kamaráta, no bolo mi zle z toho, že sme len kamaráti... Možno je čas ísť ďalej..

Pohľady sa nám stretli, no ja som sa potom otočila, zobrala zo skrinky chémiu a odkráčala preč. Zvyčajne svoje problémy riešim takto. Jednoducho odídem preč.

Ďalšia hodina je chémia. Mala som sto chutí sa proste zbaliť a odísť niekam preč. Sadla som si do predposlednej lavice a vyložila si veci na lavicu. Noah nakráčal do triedy ako najväčší pán a sadol si do poslednej lavice.

"Dobrý deň, žiaci. Dúfam, že všetci..." zrazu sa profesor Brick zastavil na pol ceste ku katedre a zadíval sa priamo na mňa.
"Zdravím vás, slečna Robertsová. Dlho som vás na mojej hodine nevidel." Nemala som náladu na jeho ironické poznámky, proste som sa usmiala a pokračovala som v kresbe nejakej postavy na zadnú stranu môjho zošita.
"Takže.." začal profesor svoju hodinu.
Nekonečných 90 minút. Myslela som, že to snáď nikdy neskončí.

Celý deň bol o ničom. Vonku pršalo a v škole bola zima. Posledná hodina bola informatika, ktorá ubehla prekvapivo rýchlo.

Zobrala som si všetky veci, vypla som počítač a opustila triedu. Na chodbe som stretla Noaha, ktorý mal tiež už poslednú hodinu. Nepozdravil ma, neusmial sa... asi som to prehnala.