Susedia (1.časť)

4.kapitola

Ubehol rok, čo Hana odišla.
Psychicky som na tom už lepšie, no stále mám pocit, že mi niečo chýba.
Rok ubehol ako voda a vzťahy sa zmenili. Brat sa pred mesiacom odsťahoval so svojou frajerkou do malého mestečka pri Londýne. Na jednej strane ma to teší, žije svoj vlastný život, jeho frajerka je naozaj zlatá baba- Monica, no na druhej strane mi neskutočne chýba. Chýba mi jeho prítomnosť v dome, každodenné vozenie v aute. Desí ma pocit, že už je dospelý.
Ja a Noah sa veľmi nebavíme, sem-tam mu vynadám za jeho neustále fajčenie a za to, že v noci nemôžem spávať, pretože to robí s jeho 'kamarátkami'.
S Hanou som bola v neustálom kontakte prvé dva mesiace, potom to už boli len samé výhovorky typu; Prepáč, práve idem večerať; Prepáč, mám veľa učenia; Prepáč, práve idem von...
Pomaly zabúdame jedna na druhú, čo ma desí. Dokonca zabudla aj na moje narodeniny, zablahoželala mi až týždeň po nich.
Viem, že ju nemôžem obviňovať za to, že žije svoj vlastný život, no... na najlepšiu kamarátku sa len tak nezabúda.
•••
Bol piatok ráno. Zišla som dole po schodoch a z kuchyne si zobrala jablko. Bolo sychravé počasie a naozaj ma bolela hlava, preto som sa ani neobťažovala s mojim výzorom. Dala som si potrhané rifle, mikinu a tenisky. Vyšla som von a ovial ma studený vetrík. Poobzerala som sa okolo seba a všimla som si postavu, ktorá stojí pred domom našich susedov. Noah. Keď ma zbadal, kývol rukou na pozdrav a to bolo asi tak všetko. Takto to bolo medzi nami stále. Niekedy ma desil ten pocit, aký sme rozdielny. On fajčí, ja nie, on pije, ja nie, on má vzťahy, ja nie... Na druhej strane, ja sa rada smejem, on nie, ja rada športujem, on nie, ja rada trávim čas niekde vonku v parku, on nie....
Vošla som do garáže a strčila kľúče do zapalovania. Nič. Skúsila som to ešte raz. Nič. "Doprdele!" zahrešila som. Vyšla som von z garáže a namierila som si to priamo za Noahom. Keďže prvá hodina je chémia, nemôžem meškať.
"Ahoj." pozdravila som ho. On len prikývol a potiahol si z cigarety.
"Nejako ti nejde auto." poznamenal.
"Preto som prišla. Ja..."
"Nie!" povedal prísne.
"Nie?" spýtala som sa prekvapene.
"Nemám čas na takéto stračky. Choď pešo, nohy máš!"
Zvrtla som sa na päte a rozhodla sa ísť pešo, keďže mi nič iné nezostáva.
Viem, že Noah nie je žiadne neviniatko, no takto sa správať ku mne nemusel. Nič zlé som mu nespravila. Cítila som sa zle a hnevalo ma, čo mi povedal... no stále verím, že je to dobrý človek. Možno len nemal svoj deň.