Susedia (1.časť)

22.kapitola

Započula som svoje meno.
"Em?" niekto zaklopal. Noah vstúpil do miestnosti. Ja som sa rýchlo snažila poutierať si všetky slzy a dať sa dokopy, no Noah bol všímavejší ako sa zdalo.
"Dočítané?" spýtal sa, keď pribehol ku mne a už ma držal v náručí.
Rozplakala som sa ešte viacej. Celé to na mňa tak nejako doľahlo...
•••
Sedeli sme na streche starého opusteného domu. Obidvaja sme popíjali pivko a ako inak, pozerali sme sa na krásne vysvietené mesto.
"Nechcem byť zve.." začal Noah, no ja som ho prerušila.
"Nie si zvedavý. Je normálne, že chceš vedieť, čo napísala do toho listu." dopovedala som za neho.
"Ale ak nechceš o tom rozprávať, nemusíme..." povedal s úsmevom.
"Myslím si, že aj ty máš právo vedieť, čo tam bolo."
"Takže?"
Odpila som si z piva.
"Je v New Yorku. Býva tam so svojim frajerom, nejakým Mikeom. Neviem, čo je zač, ale vyzerá, že je s ním šťastná." Hlboko som sa nadýchla a pokračovala. "Neplánuje sa vrátiť. Takže toto je náš koniec."
"Nehovor tak!" napomenul ma. "Toto nie je váš koniec. Nemôže byť!"
"Sama to nazvala koncom."
"Mohol by som vidieť ten list?" spýtal sa opatrne. Prikývla som.
•••
Noah si poctivo list prečítal a dokonca aj on mal slzy na krajíčku.
"Neverím, že naozaj napísala, že toto je váš koniec."
"Evidentne je jej v New Yorku dobre. Kto by potreboval najlepšiu kamarátku, keď môže mať celé mesto na dlani?" citovala som čiastočne Hanu.
"Prestaň." okríkol ma potichu Noah. "Nerozprávaj takto. Každý potrebuje nejakú tú svoju pravú ruku. Ty ju máš. A Hana takisto."
"Mám pocit, že nič už nebude tak, ako predtým." začala som.
"Ako to myslíš?" spýtal sa nechápavo Noah.
"Viem, že Hana je preč už vyše roka a darí sa jej... No stále si neviem zvyknúť na ten pocit, že som bez nej. Plus teraz, keď viem, že je definitívne koniec... Existuje to vôbec? Niečo ako koniec? Takto z ničoho nič? Len tak to napíšem v liste? Ďakujem za krásnych 17 rokov ale je koniec?"
Noah počúval. Vyslovene počúval a snažil sa mi pomôcť, no nevedel ako. Bol zlatý.
Mala som chuť hodiť sa mu do náručia. Tak neskutočne mi pomáhal.
"Noah?"
"Áno?"
"Ďakujem."
"Začo?" spýtal sa prekvapene.
"Za všetko, čo si pre mňa urobil."
Postavila som sa a pre zmenu som ho objala ja. Pevne ma chytil do náručia... a ... pobozkal ma.
•••
Myslím, že trápnosť tej situácie ani opisovať nemusím. Áno, bolo to trápne, ale ... bolo to neskutočné!❤️
•••
Bola sobota ráno. Po včerajšej puse som sa cítila inak. Staršie. Vyspelejšie. Znamenalo to niečo? Alebo to bude odteraz stále trápne?
Zbehla som dole po schodoch. Naši boli ešte stále v Londýne, takže som mala celý dom pre seba ešte ďalších 5 dní. Yaay!
Po raňajkách som si pozrela film, keď v tom, z ničoho nič mi zazvonil telefón. Neznáme číslo.
"Prosím?" spýtala som sa zdvorilo.
"Už si hore?"
"Evidentne áno. Kto volá?"
"Ten, kto ťa včera pobozkal."
Zrazu nastalo ticho v telefóne a niekto silno zabúchal na dvere. Utekala som ich otvoriť.
"Dobré ránko, kráska." pozdravil ma Noah. Dal mi pusu na líce a vošiel dnu.
"Pozývam ťa na tie najlepšie raňajky, aké si kedy jedla." povedal energeticky.
"Smola." zasmiala som sa. "Už som raňajkovala. Toasty."
Noah sa zasmial a objal ma.
"Vyzeráš výborne." pochválil ma.

Nazdaar!❤️
Konečne sa pobozkali! Viem, nič moc romantikuš ale .. počkajte si ešte na to! :3
Inak Mám smutnú správu... pomaly sa už blížime ku koncu knihy :/ Tak som nad tým rozmýšľala.. Možno by som napísala aj pokračovanie, keďže mňa osobne tento príbeh baví a už som tak vžitá s tými postavami do toho príbehu :) Samozrejme, bolo by to úplne niečo iné, nejaký nový príbeh, nová zápletka ale rovnaké postavy :) Podľa mňa by  mohol byť zaujímavý príbeh aj z pohľadu Noaha alebo taak :) Čo vy na to? Máte nejaké nápady? Alebo mám začať úplne nový príbeh? :)
Napíšte do komentíku :3
Ps; Ďakujem za 8,5K videní❤️Ste úžasní!