Aréna

1. kapitola

Takže je tu nový príbeh. Moje predošlé príbehy nemali veľa úspechu, ale dúfam, že tento sa vám bude páčiť. Ďakujem za každé prečítanie a vote. :-)

Ženiem sa naprieč obrovskou halou v obrovitánskej presklenej budove, ktorej meno si nemôžem ani za svet zapamätať. K výťahu sa blížim rýchlosťou asi 200 kilometrov za hodinu (no dobre, tak možno nie doslova), ale ja mám pocit, že čím som k nemu bližšie, tým viac sa vzďaľuje a ja sa nikdy nevyveziem na najvyššie poschodie, v ktorom sa nachádza konferenčná miestnosť, kde máme dnes s Alice prednášku. A to už o pár minút.

Nie, nie je to nočná mora, ktorá sa každému snívala aspoň jeden raz v živote, v ktorej sa snažíte bežať, ale nemôžete sa pohnúť z miesta, až nakoniec zmeškáte to, za čím ste sa tak ponáhľali. Toto je skutočnosť, môj život.

Konečne! Som vo výťahu. Netrpezlivo stláčam gombík s číslom 75, trieskam po ňom dlaňou a napokon päsťou, kým sa dvere konečne nezatvoria a výťah ma nezačne pomaly vynášať hore. Mám pocit, že rýchlejšie by to bolo dokonca aj po schodoch. Keď výťah zastaví o štyri poschodia vyššie a pomaly doň nastúpia traja muži v strednom veku a v drahých oblekoch, v duchu začnem lamentovať nad svojou schopnosťou vždy a všade meškať.

O päť jedenásť. O jedenástej máme s Alice tú porantanú prednášku a ja už pomaly začínam, s farebnými fasciklami v rukách, netrpezlivo prešľapovať z nohy na nohu, až na mňa všetci moji spolucestujúci vrhajú podráždené pohľady. Tak na nich zazerám aj ja. Je to strašne vtipné, nemôžem si pomôcť, potichu sa zachichocem. Keď zbadám ich ešte podráždenejšie pohľady, takmer sa nezdržím toho, aby som vyprskla od smiechu. To z toho stresu, ja za to nemôžem.

Ale skôr, ako budem pokračovať, by som mala začať pekne od začiatku. Takže, volám sa Angelina Jonesová, mám 17 rokov a študujem spolu s mojou najlepšou priateľkou Alice Carmenovou na strednej ekonomickej škole. Spoločne navštevujeme už tretí ročník a súčasťou našej praxe je prednáška týkajúca sa poklesu indexu spotrebiteľskej dôvery v USA podľa predbežných výpočtov Michiganskej univerzity. Desať skúsených ekonómov, pred ktorými budeme prednášať, nás ohodnotí a hodnotenie bude mať veľmi výrazný vplyv buď na naše budúce štúdium alebo zamestnanie. S Alice sme si na tom dali veľmi záležať, pretože na našej budúcnosti nám záleží a som si istá, že ak si v tejto chvíli nešvihnem a pokazím tým naše vyhliadky, jediná, ktorej zostanú nejaké vyhliadky do budúcnosti bude Alice a aj to sa bude musieť skrývať pred FBI, ktorá ju bude hľadať za vraždu svojej najlepšej priateľky, na Kanárskych ostrovoch.

Jediné naše šťastie bolo, že sme boli ako prvé, preto sme sa nemuseli stresovať tým, že máme niečo iné ako skupina pred nami. Ostatní už toľko šťastia mať nebudú. Ha-ha.

Sedemdesiattri, sedemdesiatštyri, seeeedeeeemdeeeesiaaaatpääääť... cink! Ten prekliaty, pomalý výťah konečne dorazil na moje poschodie. Tak, a už len dobehnúť na koniec chodby a mohla by som to stihnúť presne na minútu.

Dvere sa ešte ani poriadne neotvorili a ja už som sa pretláčala pomedzi starších pánov, ktorí, súdiac podľa ich pohľadov, v živote nevideli nevychovanejšie dievča. Keď som konečne stála vonku a mohla som slobodne dýchať, rozbehla som sa po chodbe.

Zabočila som za roh a vtom...

BUM!

Narazila som do niečoho tvrdého, teda skôr do niekoho veľmi pevne stavaného a vysokého, fascikle mi vyleteli z rúk a rozsypali sa po klzkej dlážke ako v mojich najhorších nočných morách (ešteže som tam všetky papiere a materiály mala pevne založené, inak by som to neprežila a nestihla by som nie len začiatok prednášky, ale ani koniec) a ja som spadla rovno na zadok. Pár ľudí sa zasmialo, ale ja som si ich nevšímala. Bola som veľmi nahnevaná na seba za to, že meškám (dvojnásobne – aj za Alice), na tie posrané fascikle rozsypané po dlážke, ktoré budem musieť zbierať a zase zoraďovať podľa poradových čísel a na nemotorného slepého človeka, ktorý nie je schopný pozerať sa pred seba.