Aréna

Epilóg

Kráčali sme von z mesta, plece pri pleci. Neobzerali sme sa za seba, už len kvôli strachu z dolapenia, ktorý nás opantával. Hoci bol William mŕtvy, stále som mala pocit, akoby sa mal každú chvíľu vynoriť za našimi chrbátmi a zastreliť nás, zozadu, ako ten najhorší zbabelec. No našou najväčšou starosťou bolo už len to, aby sme sa nedostali do rúk polícii. Možno by nám vedela pomôcť, možno by ma jej príslušníci dopravili čo najrýchlejšie domov - ale tie hodiny, možno dni strávené na policajnej stanici plné zbytočného vysvetľovania udalostí posledných mesiacov za to naozaj nestáli. 

Keď sme vyšli z kníhkupectva, už bola tma a všetky obchody boli opäť pozatvárané. Odvtedy sme kráčali celú noc bez jedinej prestávky, o chvíľu by malo začať svitať. Mesto sa už dávno rozplynulo v diaľke a pred nami nebolo nič, iba zasnežená pustatina tiahnuca sa kilometre a kilometre do ničoty. 

Už som pomaly začínala cítiť únavu, keď nám chrbáty z ničoho nič osvetlil reflektor približujúceho sa auta. Prudko sme sa otočili a žmúrili sme do svetiel. Čakali sme, čo sa stane. Keď sa auto priblížilo o niekoľko metrov bližšie, ukázalo sa, že je to vlastne veľký nákladiak. Šofér si nás našťastie všimol a v poslednej chvíli sa mu podarilo ubrzdiť ťažký stroj. Jediné šťastie bolo, že na zasneženej, neposypanej vozovke nedostal v tej náhlivosti šmyk. 

Niekoľko sekúnd sa nič nedialo, potom sa otvorili dvere na strane vodiča a z nákladiaka vyskočil vysoký, bradatý chlap. To bolo jediné, čo som napriek silným svetlám dokázala rozoznať. Keď sa k nám priblížil o niekoľko metrov a náhodou zaclonil svetlo jedného z reflektorov, všimla som si, že sa tvári ustarostene. 

"Ste v poriadku?" spýtal sa. Obaja sme prikývli. Takmer som si vás nevšimol. Viete, jazdím už takmer od rána a som unavený, nebol som si istý, či sú to ľane alebo ľudia." Na malú chvíľu sa odmlčal, potom si prstom zamyslene poklopkal po spodnej pere a pokračoval: "Vyzeráte veľmi unavene. Nechcete niekam zviesť?" 

S Jasonom sme na seba rýchlo vrhli spýtavé pohľady, ktoré stačili na to, aby sme sa okamžite mlčky dohodli. 

"Áno, to by bolo fajn. Ďakujeme," prehovorila som ako prvá. Tak sa stalo, že nám pomohol úplne cudzí muž, rovnako unavený ako my. 

Viezol nás niekoľko nasledujúcich dní. Medzi jednotlivými zastávkami v malých moteloch, ktoré slúžili na odpočinok a nabranie novej sily, sme sa dozvedeli, že od prvej chvíle vedel, kto sme. Videl nás v televíznych novinách. Nechápal, prečo po nás polícia tak ide, vysvetlil, že na videonahrávke z benzínovej pumpy, ktorú pravidelne prehrávali v televízii, bolo jasne vidieť, že my sme ten výbuch nezapríčinili. Bolo príjemné vedieť, že je konečne niekto na našej strane. 

Presne na štedrý deň, dvadsiateho štvrtého decembra, nás dopravil do veľkomesta. S Jasonom sme sa už noc predtým dohodli, že hneď, akonáhle dorazíme do väčšieho mesta, poďakujeme sa mu, nejako sa mu odmeníme a budeme pokračovať svojou cestou. Nemohli sme ho predsa využívať donekonečna. Plne som s ním súhlasila, už len kvôli tomu, že mi sľúbil, že si spravíme krásne Vianoce  - a to sa predsa v nákladiaku s cudzím, ale napriek tomu milým a ochotným chlapom, nedalo uskutočniť. A tak sa stalo, že už v spomínaný deň sme sa s ním rozlúčili, dlho sme mu núkali peniaze, ktoré zaryto odmietal, vraj od takých skvelých ľudí, ako sme my, žiadne peniaze brať nebude a len mu dobre padla nejaká spoločnosť počas dlhej a namáhavej cesty, ktorú musí absolvovať pravidelne každých pár mesiacov. 

Keďže už som mala sľúbené tie Vianoce, ubytovali sme sa v tom najdrahšom a najluxusnejšom hoteli, aký sme našli (podotýkam, napriek mojim protestom). Z reštaurácie, ktorú nám odporučili na recepcii, sme si objednali špeciálne vianočné menu - kapustnicu, pečeného kapra so zemiakovou kašou a zeleninovým šalátom a s fľašou drahého vína zdarma. O siedmej sme si sadli k stolu uprostred vstupnej haly veľkého apartmánu s panoramatickým výhľadom na celé mesto, zapálili sme medzi sebou sviečku, naliali si do pohárov trochu vína, stlmili sme svetlá a začali sme večerať. Napriek tomu, ako veľmi mi k tejto prekrásnej atmosfére chýbala mama, bola som veľmi šťastná. A občas, keď som sa nenápadne pozrela na Jasona a môj pohľad sa nechtiac zrazil s tým jeho, cítila som, ako mi v bruchu poletujú tisícky pestrofarebných motýlikov a pristávajú na mojom srdci, ktoré konečne začína mäknúť a možno si aj uvedomuje, že je do Jasona zaľúbené.