Aréna

14. kapitola

V okamihu, ako sme si to naplno uvedomili, sme zostali stáť na mieste a zhrozene sme sa pozerali na dav pred sebou. Všetci na nás s očakávaním hľadeli a usmievali sa, poväčšine bezzubými úsmevmi. Iba náčelník na nás bezvýrazne hľadel, akoby si bol istý, že sa mu zaraz vrhneme do náručia a vybozkávame ho. Pri tej predstave ma striaslo a naskočila mi husia koža.

S Alice sme na seba vrhli krátky pohľad. Chcela som plakať, kričať, utekať. Bola som zúfalá. Netušila som, ako sa z tohto dostaneme. Žena, ktorá nás viedla k stolu a teraz bola nútená zastaviť spolu s nami, nás netrpezlivo potiahla. Nečakala som to a potkla som sa. Môjmu pádu zabránila pevná ruka osadníčky na mojom ramene. Pri stole to vyvolalo salvu smiechu. Nevedela som, či ma to viac naštvalo alebo zahanbilo.

Počas krátkej cesty k stolu som sa snažila spamätať a vymyslieť nejaký plán. No bolo ťažké na niečo prísť, keď som nevedela dokonca ani to, či nás budú tí chlapi, ktorí nás sem priviedli, stále strážiť alebo nás nechajú bez dozoru.

Posadili sme oproti sebe. Ja po pravici náčelníka, Alice po jeho ľavici. Hlasno som preglgla a dúfala som, že to nebolo počuť. Z ničoho nič sa spoza môjho chrbta ozval hlasný zvuk bubnov. Ten hluk ma vyľakal a poskočila som na stoličke. No nikto si to nevšímal, pretože v tej chvíli sa všetci postavili, vrátane náčelníka. S Alice sme ich napodobnili.

Ktosi priniesol veľkú striebornú čašu a opatrne ju podal náčelníkovi. Ten neznámemu kývol hlavou na znak vďaky a otočil sa späť k nám. V okolí zavládlo hrobové ticho, prerušované iba zvukmi neidentifikovateľného hmyzu.

Náčelník zdvihol čašu nad hlavu, čo pri stole rozpútalo hurhaj. Všetci sa smiali, tlieskali a vykrikovali. Potom sa náčelník napil. A podal čašu mne. Znova zavládlo napäté ticho. Chvíľu som zmätene hľadela na kus kovu v mojich rukách, spoly plný nejakej svetločervenej tekutiny, možno vína. Kútikom oka som videla, ako náčelník kývol rukou smerom k čaši, čím mi naznačoval, že sa mám napiť. Aspoň som dúfala. Zdvihla som ju k perám a trochu som si odpila. Znova potlesk. Čaša poputovala k Alice, ktorá sa okamžite bez váhania napila. Znova k nej pribehol muž a čašu odniesol.

Náš „novomanžel" roztiahol ruky, zoširoka sa usmial a čosi vykríkol. Po jeho slovách krik a vrava neustali celú noc. Posadili sme sa a každý sa pustil do jedla. Okrem mňa a Alice, ktorá bola bledá ako stena a vypúlené oči sa jej leskli od zadržiavaných sĺz.

Vrhla som nenávistný pohľad na starca sediaceho po mojej ľavici. Takto zblízka mi pripadal ešte nechutnejší. Mala som čo robiť, aby som mu nenapľula do tváre. Alebo do jedla, to by bola väčšia zábava. Aspoň by sa Alice prestala tváriť tak nešťastne.

Po jedle sa všetci pustili do tanca. Poskakovali v rytme bubnov. Svojim spôsobom to bolo magické a krásne, odmysliac si skutočnosť, že sme v poriadnej kaši. Našťastie si nás dve nikto nevšímal, zdalo sa mi, že všetci sú tak trochu pripití. Pohľadom som vyhľadala vysokú mohutnú postavu náčelníka, ktorý pred pár minútami opustil svoje miesto pri stole a nechal nás samé. Sedel na svojom tróne, ktorý bol teraz osvetlený ako vianočný stromček a z každej strany sa na neho lepili ženy rôzneho veku. Kŕmili ho ovocím, hladili ho po hlave a ramenách a striedali sa na jeho kolenách. Pokrútila som hlavou. Len si ho vezmite, pomyslela som si.

Opatrne som sa postavila, pričom som neustále otáčala hlavou v strachu, že si ma niekto všimne a znova ma zviažu. Obišla som stôl a prisadla som si k Alice.

„Mám plán," pošepla som jej do ucha. Prekvapene na mňa pozrela. Pošepky som jej ho vysvetlila, pre istotu dvakrát. Teraz mi nie je až tak jasné, prečo som nehovorila nahlas, pretože nám aj tak nikto nemohol rozumieť, ale vtedy som mala strach a chcela som sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať.