Aréna

10. kapitola

Už bola takmer tma a my sme stále kráčali popri rieke. Koniec tejto hororovej púte nebol v dohľadne. Po ceste sa nám, našťastie, už nič podobné ako predtým, neprihodilo. Ale, na druhú stranu, nenašli sme už ani podobného tvora ako bolo to malinké chlpaté čudo čo vybuchlo, keď sme to najviac potrebovali a zachránilo nám život.

Áno, jasné, viem, teraz si hovoríte, že som bezcitná suka a chcem obetovať viac nevinných životov kvôli svojim sebeckým účelom. Ale, ľudia, vy ste neboli na mojom mieste. Neviete, aké je to stráviť niekoľko dní v takej aréne a medzitým párkrát takmer prísť o život. Preto treba uvažovať prakticky. Viac takých tvorov = väčšia šanca na prežitie. A nás už nezaujímalo nič iné, iba prežiť. Ako som už pár razy spomínala.

„Zastavme sa konečne," ústa som mala také vyprahnuté, že som takmer nemohla rozprávať, od hladu som dostávala kŕče do žalúdka a od únavy som nevládala zdvíhať nohy. A priatelia na tom boli rovnako. Alice poslednú hodinu takmer neustále tiekli po tvári slzy. Jason sa tváril, akoby sa ho to netýkalo, ale ja som nebola sprostá a videla som, že je zničený rovnako ako my dve.

„Tam je strom," vyjachtala zo seba Alice a vzlykla. Zakryla si ústa dlaňou a poutierala slzy. Nechcela vyzerať ako ufňukané decko, ale ja som ju tak nebrala. Chápala som, ako sa cíti.

Zamierila som k nej a chytila som ju okolo pása, aby som jej pomohla prekonať pár posledných metrov. Stála na mieste a potácala sa, bála som sa, že spadne na zem. Vďačne sa o mňa oprela a dokrivkala ku stromu, od rieky vzdialenému iba zopár metrov. Ľahli sme si podeň vedľa seba a takmer sme zaspali.

Prečo takmer? Pretože sotva sme si hlavy uložili na zem, niečo nám s hlasným svišťaním preletelo ponad hlavy, narazilo do stromu a vybuchlo v spŕške modrých a fialových iskier. Po únave nebolo ani stopy. Vyskočilo sme na nohy a žmúrili sme do tmy. Vtom to okolo nás opäť preletelo. Minulo to moje ucho len o pár centimetrov. Striaslo ma.

Sledovali sme dve siluety utekajúce rovno oproti nám zo smeru, ktorým sme len pred pár minútami kráčali. Boli dve a aspoň jedna z nich bola ozbrojená. Vedela som, že je to zbraň, pretože kebyže po nás hádžu konáre a kamene asi by z nich nelietali také iskry.

„Ideme!" Vykríkla som a rozbehla som sa oproti nim. „Kľučkujte, aby nás netrafili!" Zakričala som spoza pleca a dúfala, že ma počúvli. Ja som sa počúvla určite. Ako som cikcakovito bežala, vytiahla som si dýku z nohavíc. Medzitým ma minulo niekoľko striel. Jedna sa mi takmer ošuchla o nohu. Keď som bola takmer pred nimi, prevalila som sa dozadu a posledných pár metrov som prekonala šmykom. Kým som letela popri postave so zbraňou, zabodla som jej dýku do nohy. Použila som ju ako kotvu zastavila som sa. Pootočila som dýkou. Uvedomila som si, že je to žena, až keď si uvedomila, čo sa deje a zvreskla od bolesti. Ale bolo to jedno. Žena – nežena, bola mojou nepriateľkou. Klesla na zem a pištoľ jej vypadla z ruky. V tom okamihu sa k nej vrhla Alice a kolenami jej pritlačila ruky k zemi, aby sa nemohla hýbať.

„Jason," naznačila perami. Zbadala som jeho siluetu ležiacu neďaleko nás. Okamžite ma obliala hrôza, ale teraz som sa musela sústrediť na niečo iné.

K pištoli som sa vrhla v rovnakom okamihu ako jej spoločníčka. Aj to som spoznala podľa výkriku, ale nie podľa výkriku bolesti, ale výkriku zúrivosti a odhodlania, keď sa hodila na zem a načahovala sa za zbraňou. Rovnako ako ja. Bola o sekundu rýchlejšia.

Kým som stihla zareagovať, prevrhla sa na chrbát a strelila ma do ruky. Okamžite mi ňou šľahla neznesiteľná bolesť. Do očí sa mi natlačili slzy, cez ktoré som chvíľu nič nevidela. Naslepo som vykopla nohou a cítila som, že narazila do niečoho tvrdého. Pretrela som si oči a uvidela som, že žena leží na zemi s krvavou tvárou a zatvorenými očami. Podarilo sa mi ju trafiť do tváre. Ďakovala som Bohu, že na mňa zoslal takúto náhodu. Hoci som na náhody nikdy neverila. Skôr v osud.