Aréna

8. kapitola

„Angel," predieral sa do môjho bezsenného spánku dievčenský hlas. Veľmi som sa nahnevala, prečo ma Alice budí tak skoro, keď máme prázdniny. Snažila som si vybaviť, čo sme robili tesne predtým, ako sme sa uložili na spánok v jej alebo mojej izbe, ale namiesto toho som si spomenula na niečo iné. Prudko som otvorila oči a posadila som sa tak rýchlo, ako ešte nikdy. Automaticky som siahla za pás po dýke a už-už som sa ju chystala vytiahnuť z pošvy, keď Alice položila svoju ruku na moju a ticho povedala: „Nič sa nedeje. Budím ťa, aby si ma išla vystriedať," v jej tóne som cítila zadržiavaný smiech. Chcela som jej pomôcť, tak som sa zasmiala. Ona sa potichu rozosmiala, odpochodovala na miesto, kde bola tráva úplne uležaná, zrejme tam spala aj strážila, ľahla si a o pár sekúnd som počula už len jej pravidelné odfukovanie.

Snažila som sa upokojiť svoje splašené. Takmer som zaútočila na Alice, ale to ona nevedela. Myslela si, že dýku vyťahujem preto, lebo si myslím, že nás niekto ohrozuje. V skutočnosti som si myslela, že to ona je tá hrozba. Pokrútila som hlavou. Už som bola totálne paranoidná. Ešte pár dní a skončím v blázinci. Teda... ak sa odtiaľto niekedy dostanem.

Poobzerala som sa okolo seba. Vedľa mňa v tráve ležal Jason. Pokojne odfukoval, až som sa takmer nahnevala, ako môže tak pokojne spať, keď nám hrozí také nebezpečenstvo. Potom som si však uvedomila, že len pred pár minútami som rovnako spala aj ja vedľa neho a ukľudnila som sa. Pozrela som sa hore. Obloha už nebola taká tmavá, ako keď som zaspala, to znamená, že o pár hodín začne svitať, možno o dve, o tri. Uvedomila som si hlasný zvuk vodopádu, až som sa začudovala, ako som mohla v takom hluku spať.

Rozmýšľala som, čo budem tých pár hodín robiť. Sedieť na mieste sa mi určite nechcelo, naozaj som netušila, ako to Jason a Alice predo mnou zvládli. Možno tu celú dobu nesedeli, ale prechádzali sa, tak ako som to teraz mala v pláne ja. Postavila som sa a vystrela som si chrbát. Trochu ma v ňom pichlo, ale dalo sa to vydržať.

Zamierila som k stromom, ktoré, ako som už spomínala, tvorili improvizovaný múr. Rozhodla som sa, že obídem celú čistinku dokola. Keď som prišla k stromom, videla som, že naozaj by sa cez ne nedala prestrčiť ani ruka, tak ako sa to zdalo z diaľky. Dotkla som sa kôry a prešla som po nej rukou zhora dolu a späť. Na dotyk bola hladká ako papier. Fascinovalo ma to a niekoľko minút som len tak stála a hladila strom, až ma nezačali páliť prsty. Začala som obchádzať čistinku. Po niekoľkých krokoch som sa zastavila. V ovzduší som, totiž, zacítila príjemnú, sladkú vôňu. Okamžite mi opantala všetky zmysly a začala som sa okolo seba obzerať ako šialená, len aby som odhalila jej zdroj. Pokračovala som ďalej a stále som vetrila na všetky strany. Smutne som si pomyslela, že možno je to za nepreniknuteľnými stromami. Vtom sa mi niečo zabelelo pod nohami. Prudko som zastala, až som takmer padla na nos. Ešte nebolo také svetlo, aby sa z diaľky dalo rozoznať, čo to vlastne je. Kľakla som si a priblížila som sa tvárou k neuveriteľnej, prekrásnej vôni. Takto zblízka som videla, že sú to malinké, jemne ružovkasté huby.

Natiahla som ruku a jednu som vytrhla zo zeme. Privoňala som k nej a takmer okamžite sa mi v ústach zbehli slinky. Niečo v hube ma neuveriteľne priťahovalo a nútilo ma okamžite ju zjesť. Najskôr som si však chcela užiť jej vôňu tesne predtým, ako ju zjem, aj keď, ako som už teraz videla, na zemi ich bolo nespočetne. Niektoré boli také malé, až vyzerali ako kvapka rosy. Farebnej rosy. S úžasom som zistila, že nie všetky sú ružové. Niektoré boli fialové, modré, zelené, žlté, či dokonca dúhové. Ale každá z nich voňala rovnako.

Nakoniec som to nevydržala a zahryzla som sa do ružovej, ktorú som mala stále nalepenú na nose, fetujúc nádhernú vôňu. Najskôr som si odhryzla malý kúsok, aby som ochutnala. V ústach mi ihneď vybuchla chuť, ktorá sa ani nedá opísať. Ale aspoň sa o to pokúsim. Huba chutila ako ružový obláčik na oblohe plný tých najkrajších želaní, snov a zážitkov. Bola jemná a vláčna ako šľahačka a na jazyku sa rozpúšťala.