Aréna

4. kapitola

Zvyšok týždňa bol totálne... naprd. Síce sme sa s Alice stále rovnako zabávali, počúvali sme hudbu, písali blogy, chodili sa prechádzať a občas si niečo spolu prečítali, nevedeli sme sa dočkať soboty, konkrétne jedenej hodiny. Ešte konkrétnejšie stretnutia s Jasonom v parku, počas ktorého sa malo odohrať nasledovné:

a) otvoríme škatuľku;

b) vytiahneme odtiaľ náramky a rozdelíme si ich;

c) nasadíme si náramky;

d) zistíme, že sú to obyčajné pekné náramky a po pár týždňoch ich prestaneme nosiť.

Ale napriek tomu vo mne stále hlodali pochybnosti. Škatuľku som mala v ten týždeň ešte raz a po celý čas som mala nutkanie kúpiť si zapaľovač a tú otravnú vec zapáliť. Vôbec som z toho nemala dobrý pocit. Alice som o tom povedala len raz a vysmiala ma, vraj sa bojím už dokonca aj náramkov, ale videla som, že jej smiech bol silený a ani ona si nie je úplne istá tým, čo vraví.

A potom KONEČNE nadišiel deň D. Vlastne deň S. Sobota, pol jednej, ja a Alice na ceste do parku radšej o trochu skôr. Napriek tomu tam už Jason sedí na jednej zo starých lavičiek, ukrytý medzi kríkmi, tak dobre, že ho takmer nenájdeme.

„Ale vám to trvalo," povedal posmešne. Pozrela som sa na hodiny na mobile. Dvanásť päťdesiat. Zazrela som na neho.

„Ty si tu akosi skoro," poznamenala som, akoby mimochodom a podala som mu škatuľku. Posadili sme sa vedľa neho, každá z jednej strany.

„Ideme na to," zavelil a otvoril škatuľku. Vybrali sme si každý svoj náramok (môj bol najkrajší, musím skromne poznamenať). Keď som ho chytila medzi prsty, mala som pocit, akoby trochu vibroval, ale to bola určite iba moja paranoja. Radšej som im nič nehovorila, ešte si to rozmyslia a budú okolo toho robiť cirkus aj zoologickú záhradu. Zhlboka sme sa nadýchli a naraz sme si ich natiahli na ruky. Keby ešte niekto bol v parku, myslel by si o nás, že nám totálne šibe. Ale, našťastie, to tam bolo ľudoprázdne. Teda až na nás.

Spočiatku sa nič nedialo. Sedeli sme, ruky s náramkami natiahnuté pred sebou, ja ľavú, pretože som ľaváčka, Alice a Jason pravé, civeli sme na ne, ako keby mali vybuchnúť a keď sa nič nedialo, vyprskla som do smiechu. A potom aj oni. Spustili sme ruky a chechtali sme sa ako nadrogovaní.

Ale potom som to zacítila. To vibrovanie, ktoré sa mi zdalo, že som cítila, bolo silnejšie. Prestala som sa smiať a zahľadela som sa na náramok, spočívajúci na mojom zápästí. Dokonca som videla, ako sa trasie. Vtedy si to všimli už aj tí dvaja.

Vibrovanie ešte zosilnelo, ale pridalo sa k nemu rýchle, pravidelné cvakanie a už bolo zreteľne vidieť, že niečo nie je v poriadku. Keď som sa spamätala zo šoku, chcela som si náramok strhnúť z ruky, ale už bolo neskoro.

Z vnútornej strany náramku vystrelili malé ploché zakrivené čepieľky. Náramok sa mi bleskovo stiahol okolo ruky a čepieľky sa mi zaryli hlboko pod kožu. Vykríkla som. Od bolesti sa mi zatmievalo pred očami a cítila som, ako mi po lícach tečú slzy.

Keď sa bolesť zmenila na tlmené pulzovanie, pozrela som na svojich priateľov, vyzerali rovnako otrasení ako ja. Pri pohľade na Jasona, ktorý na mňa hľadel rozšírenými očami mi napadlo, že takýto vystrašený je ešte krajší.

Potom som už nemyslela na nič. Nemohla som. Rukou sa mi začali šíriť teplo. Jeho zdrojom bol náramok. Teplo bolo stále teplejšie a teplejšie, až som nakoniec mala pocit, že mi horí ruka. Táto bolesť prekonala aj tú predošlú. Po chvíli sa mi rozšírila do celého tela a ja som chcela zomrieť.