Aréna

18. kapitola

"Mali by sme sa trochu zmeniť," navrhol Jason po dvoch hodinách neúspešného hľadania požičovne áut. 

Spýtavo som sa na neho zahľadela. "Prečo?" 

"Teraz nás ešte nikto nepozná, ale keď sa ten incident z benzínky dostane do správ, každý, kto nás uvidí a spozná, sa potrhá, aby nás mohol udať na polícii alebo nás tam rovno zaviesť," vysvetlil. Pri jeho slovách mi po chrbte prebehli zimomriavky. 

"Ale ako myslíš, že by sme sa mali zmeniť?" zamračila som sa, pričom som si predstavila samu seba s holou hlavou prikrytou šatkou a pírsingom v nose. 

Jason naoko nenápadne mrkol na moje dlhé tmavé vlasy. Zhíkla som a za hrsť som ich schmatla do dlane. "To teda nie, mojich vlasov sa nikto ani nedotkne!" vykríkla som a Jason sa vydesene poobzeral okolo seba. Sedeli sme na lavičke opusteného, spustošeného parku a okolo nás nebolo ani živej duše, ale opatrnosti nikdy nie je dosť. Prevrátila som nad ním očami. Preháňal to. Naozaj moc.

"Prepáč, ale nič iné sa nedá robiť. Alebo chceš nosiť na hlave klobúky ako kráľovná Alžbeta?" posmešne zdvihol obočie a ja som ho plesla po pleci. Teraz v zime?

"A nemôžem nosiť čiapky? Veď v zime to nie je nič nezvyčajné," zastonala som, pretože to bola moja posledná nádej.

Jason zamietavo pokrútil hlavou. "A keď sa ubytujeme v nejakom moteli alebo penzióne budeš v tej čiapke chodiť aj tam? Vnútri?" 

Zvesila som plecia a rezignovane som si vzdychla. "Dobre, ale kruto mi za to zaplatíš," zavrčala som. 

Rozhodil rukami. "Fajn, spravím pre teba čokoľvek budeš chcieť. Aj tak ti tie vlasy raz dorastú. A budú ešte krajšie ako teraz." zahundral akoby pre seba.

"Nechaj ma uvažovať," zdvihla som do vzduchu prst na znak toho, že má chvíľu čakať. Vtom mi niečo napadlo. Rozšírili sa mi oči a stiahlo mi žalúdok. Áno, to je dobrý nápad, aspoň trochu mi to nahradí zameškané. "Niečo mi napadlo. Je to síce sprostosť, ale..."

"Povedal som ti, že si môžeš priať čokoľvek," prerušil ma s vážnym výrazom v tvári.

"Fajn," vzdychla som si a poslednýkrát som zaváhala. "Spravíme si Vianoce," vyhŕkla som tak rýchlo,  že som sotva rozumela sama sebe, ale Jason mi očividne rozumel. Usmial sa na mňa.

"Tak dobre," súhlasil. Vydýchla som si. "Ale teraz už musíme ísť niečo robiť. S tvojimi vlasmi by som mohol aj sám niečo spraviť, ale nedopadlo by to dobre, preto musíme pohľadať nejaké kaderníctvo."

Postavili sme sa a začali sme sa predierať hustým porastom von z parku. Neprešli sme ani desať metrov, keď som jedno zbadala hneď na druhej strane cesty. "Výborne," pochválil ma Jason, keď som naň ukázala prstom. 

Takmer po hodine sme obaja vyšli z kaderníctva zmenený na nepoznanie. Moje dlhé čierne vlasy mi teraz siahali len po plecia a žiarili blond farbou, ktorá vyzerala tak prirodzene, až som rozmýšľala, či to nie je moja pravá farba. A Jasonove strapaté blond vlasy boli ostrihané nakrátko, nafarbené na tmavú hnedú a gélom vyčesané do ježka. Niežeby predtým nevyzeral dobre, ale teraz bol vážne kus.

"Dobre, a teraz si musíme nájsť nejaké ubytovanie. Už je dosť neskoro a pomaly sa začína stmievať," povedal Jason, pričom si neustále prezeral moje nové vlasy. Už mi to pomaly začínalo liezť na nervy. Zdvíhala sa vo mne pre mňa tak typická, dlho zabudnutá, podráždenosť. 

"Alebo by sme sa mohli trochu zdržať a ísť sa niekam najesť," opravila som ho, pričom som sa snažila jeho pozornosť odviesť príjemnejším smerom. Teda aspoň pre mňa.