Aréna

6. kapitola

Teda aspoň sme si mysleli, že môžeme vyraziť. Keď sme vyšli z jaskyne a vyslobodili sa spomedzi labyrintu stromov, zrazu sme nevedeli, čo si počať.

„Mám taký pocit, že ľahšie sa povedalo, že vyrazíme na svitaní, než sa to splní," podotkla som a Alice s Jasonom naraz prikývli.

„Myslím si, že by sme mali pokračovať po tej ceste, ktorou sme šli včera," navrhol Jason. Moc sa mi ten nápad nepáčil, čo keď pôjdeme stále rovno a nakoniec sa tu zamotáme, nebudeme môcť nájsť vodu a nakoniec nám dôjde zásoba jabĺk a my, namiesto toho, aby sme dorazili do cieľa, zomrieme od hladu alebo od smädu skrčení niekde v kríčkoch a skrývajúci sa pred vlkmi alebo medveďmi? Aj keď netvrdím, že sa to nemôže stať, keď pôjdeme inou cestou. Chcela som navrhnúť niečo iné, ale nič lepšie mi nenapadlo, preto som len rezignovane pokrčila plecami a ako prvá vyrazila na lesnú cestičku, po ktorej sme sa vydali včera za súmraku, keď sme hľadali úkryt.

Jason a Alice ma potichu nasledovali. Ako poznám Alice, ani jej sa moc nepáčilo, keď pôjdeme stále rovno a možno ju napadlo to isté, čo mne, ale taktiež nemala lepší nápad, preto nepovedala nič a potichu sa zmierila s naším plánom.

Áno, viem, možno vám pripadá zvláštne, prečo sme sa nechceli vydať po cestičke – veď je to cesta a každá cesta predsa niekam vedie, nie? To znamená, že aj táto musí. Možno vedie rovno do cieľa, určite si myslíte. Ale keby ste boli na našom mieste, nemysleli by ste si to. Všade, na každom kroku sa tu mohli skrývať pasce a prekážky a možno bola táto zákerná lesná cesta jednou z nich. Možno nás dovedie rovno do rúk, alebo skôr pazúrov nejakej oblude, čo by pri Williamovom zmýšľaní a prostriedkoch nebolo nič prekvapivé. Veď sa len pozrite, čo vytvoril spolu s jeho otcom! Táto aréna bola umelo vytvorená, ale človek mal pocit, že sa nachádza naozaj niekde v strede lesa bez možnosti prežitia a bojí sa, aby niekde nenarazil na medveďa alebo jedovatý hmyz. Alebo nebodaj hadov, bŕŕ. Vietor, ktorý sa preháňal korunami stromov bol taký reálny, tak isto ako zotmenie a východ slnka.

Ale, keďže sme si tu nemohli byť ničím istý, museli sme pokračovať po cestičke. Teda aspoň dočasne, kým sa nám bude zdať, že je bezpečná. Potom sa budeme musieť vydať pomedzi stromy a kríky do neznáma.

Počas chôdze som sa neustále dotýkala náramku vrasteného do môjho zápästia. Chcela som si ho strhnúť a zadupať ho do mäkkej hliny. Chcela som ho vytrhnúť zubami a odhodiť čo najďalej. Ale vedela som, že to nepôjde, pretože aj pri najmenšom dotyku ma zápästie veľmi zabolelo a od bolesti som sa mykla.

Vtom mi zišla na um jedna myšlienka.

„Ľudia, ale ako budeme vedieť, že sme tu poslední? Čo keď už budeme na konci arény, ale nebudeme môcť vojsť do cieľa, pretože nebudú všetci mŕtvi, ale my o tom nebudeme vedieť?" odmlčala som sa. Alice sa chystala niečo povedať, ale už to nestihla.

V tej chvíli, totiž, všetkým naraz na ruke zabzučali náramky. Od ľaku sme naraz vykríkli, zdvihli zápästia k očiam a snažili sa zistiť zdroj brnenia. Po pár sekundách v tmavom kameni, ktorý mi teraz, odstupom času pripomínal oko nejakého nebezpečného predátora, zažiarilo číslo. Konkrétne dvadsaťjeden. Potom číslo na stotinu sekundy zmizlo a objavilo sa tam iné. Dvadsať. Potom oko znova stmavlo a už sa nedialo nič.

Uprela som pohľad na Alice. Vedela som, čo to znamená.

„Myslím, že to bola odpoveď na tvoju otázku," vydýchla som a bola som rada, že sa nestalo nič zlé, aj keď to, že bol niekto mŕtvy, tiež nebolo najlepšie. Rozmýšľala som, akým spôsobom zomrel. Či ho niekto napadol a zabil, alebo sa stretol s nejakým divým zvieraťom. A či to vlastne bola žena alebo muž. Alebo dieťa. Vedela som, že sa to už nikdy nedozviem, ale aj tak ma to veľmi zaujímalo.