Aréna

12. kapitola

V pološere, spôsobenom zapadajúcim slnkom, som pomaly našľapovala do snehu. Spravila som jeden opatrný krok, potom ďalší a ďalší, pričom som si neustále opakovala, že musím byť opatrná. Môžu tu byť nastražené pasce alebo skrytý súperi. Nepotrebovala som k životu nič iné, iba stúpiť niekomu rovno na nohu alebo na ruku. Pri chôdzi som kolená zdvíhala vysoko, aby sa mi nebrodilo až tak ťažko snehovou prikrývkou.

Znova som si zopakovala, že si mám dávať pozor na to, kam šliapem. Vtom som po mojej ľavici začula hlasný šuchot, ktorý vychádzal spomedzi nahusto posadených stromov. Na okamih som stratila koncentráciu a šup – s tichým výkrikom som dopadla na kolená.

Alice, balansujúca v polmetrovej vrstve snehu, sa nahlas rozosmiala. Zamračila som sa a s tichými nadávkami, ktoré z mojich úst zaznievali nepekne, som sa znova vyškriabala na nohy. Oprášila som si sneh zo stehien a zo zadku a bez toho, aby som chichotajúcej sa Alice venovala čo len jediný pohľad som vykročila ďalej.

Poznáte to príslovie, že keď niekomu želáte niečo zlé alebo sa na ňom smejete, deväťkrát to obehne celú Zem a vráti sa vám to? No, tak dúfam, že áno, pretože presne to sa o malú chvíľu stalo Alice. Kráčala niekoľko krokov za mnou, ale počula som zvuky jej nôh, lámucich čerstvú vrstvu snehu, preto som vedela, že mi je stále za pätami. Zrazu som si však uvedomila, že ju už nepočujem a veľmi som sa preľakla. Prudko som sa otočila, pričom som takmer stratila ťažko nadobudnutú rovnováhu. A hneď na to som sa, prvýkrát po pár dňoch (už som si presne nevedela vybaviť, koľko dní tu trčíme), zo srdca rozosmiala.

Alice sa s otráveným výrazom v tvári snažila nenápadne vyškriabať na nohy, aby som nezistila, že aj ona spadla. Keď si však uvedomila, že je neskoro skrývať svoj pád, naoko sa nahnevala a prudko si oprašovala sneh z oblečenia. Napriek tme som videla, že jej trhá kútikmi úst, čo ma rozosmialo ešte viac. Konečne som zabudla na hroziace omrzliny prstov na rukách a na nohách, nebezpečenstvo, ktoré na nás možno číhalo za najbližším stromom, ani na Jasonovu smrť.

„Veľmi vtipné," zamrmlala moja najlepšia priateľka a rýchlo prešla okolo mňa. Vyzerala veľmi smiešne pri tom, ako prudko zdvíhala kolená v snahe zvýšiť tempo. Poslednýkrát som sa zachichotala a vykročila som, tentoraz ja za ňou.

„Stoj!" Prikázala mi Alice a ruku vystrela vedľa seba v geste, ktoré mi naznačovalo, aby som zastavila.

„Čo tam je?" Spýtala som sa a nakúkala som spoza nej. Prižmúrila som oči, snažiac sa preniknúť tmou. Alice trochu cúvla, aby som sa mohla pozrieť na to, čo objavila.

Vyzeralo to... zvláštne. Neviem presne, ako to opísať. Bolo to, ako keby do zeme niekto vyrezal dieru, ktoré postupne zapadala snehom. Kruh, ktorý mi pripomínal ten výjav, mal priemer asi meter a pol. Bol obklopený neporušeným snehom a smerom do strehu sa sneh prepadával do tvaru lievika.

„Alice, to je tunel," poznamenala som a klesla som na kolená. Holými rukami som začala odhrabávať sneh. Čakala som, že Alice sa ku mne pridá, no keď sa nič nedialo, zdvihla som hlavu a otočila som sa k nej. „Pomôžeš mi?"

Strhla sa a pohľad, ktorý doteraz upierala do prázdna pred sebou nasmerovala ku mne. Prikývla.

„Ani sa nečudujem, že tu je ďalší tunel," vyhlásila a rukou vyštípanou od mrazu kývla dopredu. Pozrela som sa pred seba a zalapala som po dychu. Rovno pred nami bolo... absolútne nič. Iba rovná biela skala, ktorá siahala možno až do atmosféry. A tiahla sa široko ďaleko.

Po pár minútach sme rukami vyhrabali do snehu dieru, dostatočne širokú na to, aby sme sa ňou vedeli prepchať.

„Idem prvá," ponúkla sa Alice, strčila nohy do diery a chystala sa spustiť dolu. V poslednej chvíli som ju zadržala rukou položenou na rameno.