Aréna

9. kapitola

Keď sme sa poriadne vybláznili a poumývali, vrátili sme sa k vatre. Oheň v nej horel už len trochu, ale dosť na to, aby sme sa v kombinácii s teplom sálajúcim z neho a horúcim slnkom, ktoré vyšlo len pred pár hodinami, ale už teraz nepríjemne pálilo, spotili behom pár sekúnd. Aj napriek tomu, že sme na sebe mali mokré oblečenie.

Najskôr sme sa najedli. Zjedli sme takmer celé dva zajace, ostalo len jedno stehno, ktoré sme si odložili na neskôr. Dohodli sme sa, že si ešte trochu odpočinieme, naberieme silu a energiu (hoci ja som bola tej energie plná až po okraj, dokonca zo mňa miestami pretekala), necháme na sebe uschnúť šaty a potom nájdeme najlepšie miesto, kadiaľ by sa po skalách dalo vyšplhať hore, aby sme to tam mohli preskúmať.

S plnými žalúdkami sme si ľahli do trávy na chrbát. Zavrela som oči, aby mi od nich nesvietilo slnko. Napadlo mi, že kebyže nemusíme každú sekundu bojovať o prežitie, cítila by som sa tu ako na dovolenke. Uvedomila som si, že si nie som istá, ako dlho tu vlastne sme. Boli to tri alebo štyri dni? Alebo už päť?

„Alice?" Ozvala som sa. Oči som stále neotvárala.

„Hm," dala najavo, že ma počula.

„Ako dlho tu sme?" Opýtala som sa a čakala som, že mi odovzdá presnú informáciu. No ona ma sklamala.

„Netuším. Asi tri alebo štyri dni," zamrmlala. Vzdychla som si a vypustila som to z hlavy. Vlastne bolo jedno, ako dlho tu sme. Dôležité bolo, aby sme sa odtiaľto čo najúspešnejšie dostali preč.

Strhla som sa na to, ako ma niekto myká za plece. Zrejme som musela na chvíľu zadriemať. Posadila som sa a snažila som sa okolo seba zorientovať.

„Angel, vyrazíme. Vezmi si dýku," Jason mi podával dýku. Zobrala som si ju od neho a postavila som sa. Potom som si ju zastrčila za pás. S bundou som to napokon vzdala a rezignovane som si ju omotala okolo pása. Dnes bolo tak horúco, že by som v nej nevydržala ani minútu. Zomrela by som na dehydratáciu alebo by som sa v nej uvarila. Nevadí, aspoň by mali Jason s Alice čo je jesť, kým by sa odtiaľto dostali, prebleslo mi mysľou a potichu som sa zasmiala popod nos. Jason si to zrejme všimol, pretože keď som na neho vrhla pohľad, zvláštne sa na mňa pozeral.

Rozhodli sme sa, že vatru, z ktorej zostalo už len trocha dotlievajúceho popola necháme tak. Prešli sme na druhú stranu čistinky a poslednýkrát sme vošli do jaskyne, aby sme sa poriadne napili. Potom sme obišli jazierku, kde vyzerali skaly viac hrboľatejšie a prechádzali sa popri nich, až kým Jason konečne nenašiel miesto, po ktorom by sa dalo šplhať.

„Poďte sem," zavolal na nás. Stál tesne pri vodopáde a striekajúca voda mu zmáčala už úplne suché oblečenie. Teda, suché bolo pred pár sekundami. „Niečo som našiel," dodal, keď sme k nemu dobehli.

„Super," vydýchla Alice a nastavila mu ruku, aby si s ňou tľapol. Keď tak spravil, na chvíľu zaváhal, potom povedal: „Ale musíme si dávať pozor. Skaly budú šmykľavé kvôli vode."

Pokrčila som plecami. „To je už fuk. Stupienky vyzerajú byť dosť široké, aby sme na nich ustáli a poriadne sa ich mohli zachytiť," usúdila som a chystala som sa vyložiť nohu na prvý stupienok, ktorý vytŕčal vo výške môjho kolena.

Jason ma však oblapil rukami okolo pása a doslova ma odložil nabok. Prekvapene som na neho zazrela a chystala som sa spýtať, čo to malo znamenať. On ma však predbehol. „Ja pôjdem prvý," a začal liezť hore. Išla som za ním a Alice bola na chvoste našej horolezeckej skupinky.

Skala bola naozaj veľmi šmykľavá a vyšplhať hore nám trvalo oveľa dlhšie, ako som si myslela. Stále som sa pozerala pod seba a kontrolovala, či je Alice v poriadku a stále mi je v pätách a neleží roztiahnutá na zemi pod nami. Vydýchla som si vždy, keď som zbadala jej peknú tvár skrivenú od námahy a červenú a spotenú od nehorázneho tepla.