Aréna

7. kapitola

Prvé, čo som si po prebudení uvedomila bola neznesiteľná bolesť v chrbte a nepríjemné mravčenie v končekoch prstov na rukách aj na nohách. Chcela som otvoriť oči, ale viečka som mala tak ťažké, že sa mi to nedarilo. V prvej chvíli som absolútne vôbec netušila, čo sa vlastne stalo a prečo ležím na niečom, čo na dotyk pripomína suché lístie. Cítila som, ako mi jemný vetrík chladí rozhorúčenú tvár. Snažila som si v prvom rade vybaviť, kde to vlastne som. Naisto som vedela, že doma určite nie. Po chvíli sa mi podarilo pootvoriť jedno oko a potom aj druhé. Pootočila som hlavu a rozhliadla som sa okolo seba, ako som len mohla. Ležala som na mäkkej lesnej pôde pokrytej suchým lístím. Nado mnou sa týčili vysoké stromy a nad nimi nebolo nič. Pomyslela som si, že je zrejme noc, preto nič nevidím.

Vedľa seba som začula nejaký šuchot a pootočila som hlavou. Ten prudký pohyb spôsobil, že som si v sekunde na VŠETKO, čo sa stalo predtým, ako som omdlela, spomenula. Pred očami ma ako prízrak strašil ten obrovský chlap, pred ktorým sme utekali, ale nepodarilo sa nám utiecť. Ako v priamom prenose sa mi v mysli vynoril obraz jeho obrovských chlpatých rúk na Jasonovom krku a potom mojich tenkých rúk s dlhými štíhlymi prstami zabodávajúcimi prekrásnu dýku do mužovho chrbta.

Zalapala som po dychu a snažila som sa posadiť. Zatočila sa mi hlava a v chrbte ma bodla prenikavá bolesť, tak som znova klesla na zem a spomenula som si na ďalšiu vec a to na prejav vzdoru voči Williamovi, ktorý ho vyprovokoval natoľko, že mi cez náramok poslal do tela silný prúd elektriny. Napriek tomu, ako neznesiteľne som sa teraz cítila, som na seba za to bola hrdá a bola som si istá, že ja s mojimi priateľmi do cieľa dorazíme ako prví a zároveň jediní.

Zrazu mi prišlo veľmi zle od žalúdka. Zavrela som oči a snažila som sa zhlboka dýchať, ale nepomohlo to. Naplo ma a len tak-tak som sa stihla nadvihnúť na lakti, aby som sa vyvracala vedľa seba, nie na seba.

Pocítila som, ako mi niekto pozbieral rozpustené vlasy, ktoré sa mi museli počas nebezpečného súboja vyslobodiť zo zajatia gumičky a držal mi ich tak, aby som si ich nezašpinila. Zacítila som, ako ma malá ruka hladí po chrbte a začula som jemný dievčenský hlas, ktorý som teraz potrebovala počuť zo všetkého najviac:

„To je v poriadku. Len sa poriadne vyvracaj, nech sa ti uľaví," radila mi Alice a ďalej mi držala vlasy.

Keď sa mi podarilo prekonať ďalšiu vlnu nevoľnosti, odsunula som sa trochu ďalej od nechutnej mláčky, ktorú som vytvorila na lístí a priškrtene som sa spýtala: „Kde je Jace?"

Alice mi pomaly pustila vlasy, pre istotu, kebyže ma znovu napne a potom odvetila: „Išiel sa pozrieť, či tu niekde nie je nejaký pramienok."

Pri myšlienke na vodu mi zovrelo žalúdok. Až teraz som si uvedomila, aká som smädná a hladná tiež. Potom som si však spomenula na bezduché telo chlapa, ktorý takmer zavraždil môjho priateľa.

„Čo ste s ním spravili?" vysúkala som zo seba a s ťažkosťami som sa vyškriabala na nohy. Alice na mňa chvíľu nechápavo hľadela, akoby si nebola istá, o kom vlastne hovorím. „S tým chlapom," prevrátila som očami. Pomaly som začala naberať silu a energiu.

„Aha," uvedomila si konečne Alice. Chvíľu sa ošívala, keď však videla výraz na mojej tvári, ktorý znamenal niečo ako môžeš mi to povedať, mám pocit, že znesiem už všetko na svete, odpovedala: „Odvliekli sme ho a schovali do kríkov," takmer sa mi znova zdvihol žalúdok. Alice siahla za seba a spoza pásu nohavíc niečo vytiahla. Podávala mi moju dýku, ktorá bola teraz úplne čistá. Vzala som si ju od nej a bez váhania som si ju zastrčila za svoj pás. Človek by si myslel, že keď som ňou zavraždila človeka, budem sa jej štítiť a radšej už zostanem bez zbrane.