Aréna

3. kapitola

„Dám ti aspoň polovicu," vyjednávala som s Jasonom. Predstava, že by mi mal kúpiť niečo také drahé pri prvej schôdzke, ktorá vlastne ani nebola rande, aby mi musel niečo kupovať, bola pre mňa neznesiteľná.

Ale on si proste nedal povedať. Stále tvrdohlavo krútil hlavou a mne to už začínalo pekne liezť na nervy.

Rezignovane som si vzdychla. „Fajn, kašlem na to. Však Alice ti povie," zahundrala som a on sa na mňa uškrnul.

„Ja si myslím, že keď Alice zbadá tie náramky, bude jej srdečne jedno, či som ich kupoval ja, ty alebo bezdomovec," poznamenal a musela som uznať, že mal pravdu. Naozaj boli nádherné. Tak nádherné, až som sa bála na ne pozrieť. Dala som si predsavzatie, že kým sa nedovalí Alice, budem sa pozerať iba na tú škatuľku. Aj tá bola pre moje oči až príliš pekná.

Aha, chápem. Musím vysvetliť, ako to, že práve teraz čakáme v tej istej kaviarni, z ktorej sme iba pred hodinou vyšli na Alice.

Je to jednoduché.

Keď sme sa rozlúčili s Parksonom (pričom na mňa pri odchode zo starožitníctva tak prenikavo hľadel, až som mala chuť zaliezť pod najbližšiu vitrínu) a vyšli sme z obchodíka, zazvonil mi mobil. Zdvihla som.

„Angel, neviem prečo, ale mám taký divný pocit. Ako keby ste ma spomínali. Alebo na mňa tak silno mysleli, až som ti proste musela zavolať," áno, znelo to bláznivo, ale keď som počula Alicin hlas, stuhla som a rozšírili sa mi oči. Ďalšia zvláštna vec.

„Asi bude najlepšie, keď za nami prídeš, niečo ti musím povedať. Vlastne nie iba tebe," dodala som a zahľadela som sa na Jasona. Ten súhlasne prikývol.

„Fajn, stretneme sa v tej kaviarni, Night Moon, či ako sa to tam volá," Alice totálne doplietla ten názov a mne to prišlo hrozne vtipné. Rozosmiala som sa.

„Night Star, Alice," vysúkala som zo seba cez záchvat smiechu, „Budeme ťa tam čakať," potom som zložila a smiala som sa ďalej. Jason nechápal, ale mne to bolo jedno. Ja som sa, totiž, nesmiala len preto, že Alice má totálne naprd pamäť na názvy a mená, ale aj preto, že sa tu diali veci, o ktorých som doteraz čítala len v knihách. Telepatia? Náramky, ktoré sú akoby z iného sveta? Záhadný majiteľ starožitníctva? Asi som sa fakt zbláznila.

Vykročili sme.

„Alice za nami príde do Night Star," oznámila som Jasonovi, len tak, aby reč nestála, aj keď mu to bolo už dávno jasné. Len prikývol.

Na chvíľu medzi nami znova zostalo ticho a cítila som vo vzduchu zvláštne napätie. Potom si odkašľal a prehovoril: „Viem, že to teraz bude znieť divne, ale nezdal sa ti ten predavač akýsi divný?" Totálne ma prekvapil. Chcela som prehovoriť, už som sa nadychovala, ale prerušil ma. „Nie divný v zmysle slova čudák. Ale keď na mňa pozrel, mal som pocit, že mi vidí až do duše. Na to, aký bol mladý vyzeral byť veľmi svetaskúsený a inteligentný. A tie náramky... Zdalo sa mi zvláštne, že ich nikto nechcel, predsa sú prekrásne," zvolal a pri posledných slovách rozhodil rukami. Potom sa odmlčal. Uvedomil si, že sa trochu nechal uniesť, tak sa upokojil a potom pokračoval. „Najskôr som ich nechcel kupovať, chcel som sa na ne iba pozrieť. Ale keď som ich zbadal, mal som pocit, akoby boli živé a niečo mi chceli povedať. V tej chvíli som si uvedomil, že ich proste musím mať," zachechtal sa, akoby si uvedomil, že trepe totálne kraviny a pokrútil nad sebou hlavou. „Ale to nič, asi som len unavený," ospravedlnil svoje správanie.

„Nie, aj ja som to tak cítila. Vieš, keď si si obzeral náramky, Parkson sa na mňa zahľadel a..." a porozprávala som mu o tom, ako som začula vo svojej mysli jeho hlas.