Aréna

13. kapitola

Sedeli sme v jasnočervenej tráve na brehu nádherného tyrkysového jazierka, ktoré akoby pulzovalo. Zažmurkala som, či sa mi to náhodou nezdá, no bolo to tak. Vodná hladina naozaj pulzovala krásnym tyrkysovým svetlom.

Postavila som sa a otáčala som sa okolo vlastnej osi, aby som si prezrela krajinu okolo seba. Červená tráva sa tiahla, kam až oko dovidelo a miestami bola prerušená podobnými jazierkami, z akého sme práve vyšli. Všetky boli dokonalého oválneho tvaru a rovnakej farby. Samozrejme, každé jedno z nich žiarilo, no niektoré slabšie, iné silnejšie.

Zem bola posiata malými kvietkami rôznych farieb, ktoré taktiež svietili. A v diaľke som si všimla stromy so zelenými listami. Svetlo v nich pulzovalo do rytmu môjho srdca, ktoré, napriek smrtiacemu dobrodružstvu, ktoré sme s Alice zažili len pred pár minútami, búšilo pokojne a pravidelne.

„William, ty sviniar," zasyčala som a potom som sa zasmiala. Vykročila som dopredu. „Toľká nádhera, ty psychopat. Geniálny psychopat," posledné dve slová som zašepkala. Skrčila som sa, pretože za svoje slová som očakávala ranu elektrickým prúdom, ktorá však neprišla. Ktovie, možno som ho tým potešila.

Zrazu som nad sebou začula hlasný škrekot. Strhla som sa a učupila som sa, pričom som si rukami chránila hlavu. Okamžite som si spomenula na tú obludu, ktorá nás napadla krátko pred Jasonovou smrťou. Dúfala som, že Alice sa zachovala rovnako ako ja a teraz sa niekde pri mne vystrašne krčí.

Každú chvíľu som očakávala útok, nejaký bolestivý zásah, možno smrť, no nič z toho neprichádzalo. Pomaly som začala zdvíhať hlavu, no škrekot sa ozval znova, tak som sa znovu stiahla. Ale zasa nič. Tento raz som hlavu zdvihla rýchlo a vyskočila som na nohy, aby som znovu nezaváhala. Všimla som si, že Alice stojí blízko mňa a s otvorenými ústami hľadí na oblohu. Chcela som na ňu zakričať, či je normálna, no vtom som si to všimla aj ja.

Po oblohe sa preháňalo nespočetné množstvo drobných pestrofarebných vtákov s krídlami nepomerne obrovskými k ich malému telíčku. Konečne som našla zdroj toho nepríjemného zvuku.

Podišla som k Alice a potriasla som jej plecom, aby sa prebrala z tranzu. „Na to, že sú takí malí, sú dosť hluční," poznamenala Alice zamyslene, keď sa konečne spamätala.

„Hej, to sú," súhlasila som s ňou a znova som sa pozrela na oblohu. Boli ich stovky, ak nie tisíce. Vznášali sa nám niekoľko metrov nad hlavou, no ani jeden z nich nepristál, či už na zemi alebo na strome. Bolo to zvláštne, no nemala som náladu na to, aby som si s tým lámala hlavu. Teraz som sa len chcela kochať pohľadom na okolie.

Pomaly sme prešli k neďaleko stojacim stromom, vychutnávajúc si voňavý vánok na tvári a vyvaľujúc oči na prekrásne jazierka. Pri niektorých sme sa občas zastavili a snažili sme sa prísť na zdroj toho pulzujúceho svetla, no na nič sme neprišli. Možno to tak bolo dobre. Keby sme zistili, čo ten jav spôsobuje, krajina by mohla stratiť svoje čaro.

Po nekonečne dlhých minútach sme vkročili medzi stromy a ocitli sme sa v úplne inom svete. Taktiež tu všetko žiarilo, ale akosi silnejšie. Zrejme sa nám to zdalo preto, že v lese, v ktorom sme sa práve nachádzali, vládlo prítmie. Slnečné lúče sotva prenikli pomedzi husté koruny stromov.

Tráva tu nebola červená, ale fialová a kvety rozsypané po tomto mäkkom koberci boli čierne. Na prvý pohľad sa to zdalo morbídne a škaredé, no keď sme sa na to lepšie zahľadeli, malo to svoje čaro a napokon sme od toho nemohli odtrhnúť pohľady.

Stromy boli riedko rozostavené, no mali také husté koruny, že sa ich lístky prekrývali a preplietali. Opatrne sme kráčali po osvetlenom lese a snažili sme sa nezašliapnuť jediný kvietok. Prišlo mi ľúto už len to, že sme museli kráčať po mäkkej neporušenej tráve. Cítila som sa tu ako votrelec. Ľudia sem nepatrili. Aj keď som si musela pripomenúť, že to tu bolo vytvorené ľuďmi. Veľmi zlými ľuďmi.