Aréna

2. kapitola

Alice ma šla odprevadiť až ku vchodovým dverám. Nie k dverám od bytu, ale až na samý spodok činžiaku. Ako keby som bola malé dieťa, ktoré mamička po mesiacoch váhania prvýkrát posiela samé do školy, pričom sa strachuje, aby sa jej ratolesti po ceste niečo nestalo. Prišlo mi to veľmi vtipné, ale našťastie sa mi hlasný smiech podarilo zadržať a zasmiala som sa len v duchu. Vedela som totiž, že Alice by sa určite nadurdila a to som potrebovala v tejto chvíli zo všetkého najmenej.

„Fajn, tak nech sa ti darí," usmiala sa na mňa Alice povzbudivo a ja som ju v tej chvíli mala ešte radšej ako inokedy, ale zároveň ma veľmi štvalo, aká je starostlivá. Ona chodieva na rande každú chvíľu, preto si myslí, že má právo poúčať ma, dávať mi rady a rozkazovať mi, čo si mám obliecť. Ale v skutočnosti ma to neštvalo tak, ako by sa mohlo zdať.

Ale počkať! Ja vlastne nejdem na rande, je to skôr niečo ako pracovný pohovor... Už mi z tej Alice šibe. Aj som jej to povedala. Teda, nie to, že mi z nej šibe, aj keď by si to vážne zaslúžila, ale to, že nejde o rande:

„Alice, neviem, či si si to už uvedomila, ale ja sa nechystám na rande, idem sa len stretnúť s veľmi vplyvným ekonómom, ktorý mi môže zabezpečiť budúcnosť," uvedomila som si, že toto jej hovorím už asi desiatykrát. Ale vzápätí som mala sto chutí plesknúť si dlaňou po ústach. To keď som videla, ako sa Alice uškŕňa.

„Áno, určite ti zabezpečí sľubnú budúcnosť, kočka," žmurkla na mňa, potom sa naoko zarazila, „Vlastne... zabezpečil by ti ju, kebyže si dáš na seba tú sukňu, ktorú som ti vybrala," vyplazila na mňa jazyk.

Vzdychla som si. „Vrazila by som ti, ale nemám na to čas, musím isť. Budem meškať," a vykročila som.

Alice za mnou ešte zavolala: „To nevadí, nech na teba čaká. Maximálne desať minút, to vôbec nevadí. Veľa šťastia!" Potom sa konečne so smiechom stratila vo vchodových dverách.

S úsmevom som pokrútila hlavou. Asi som jej naozaj mala vraziť, stálo by to za tie dve minúty navyše strávené s ňou.

Spočiatku som Night Star nemohla nájsť. Ten názov znie vážne zvláštne... Ako keby ma chcel dotiahnuť do nejakého pánskeho klubu, preletelo mi hlavou, tak, ako by to istotne preletelo hlavou vyše trištvrte dievčat v mojom veku. Hlavne v takom strese, aký som cítila ja. Pobavene som si pomyslela, že možno tá minisukňa nebol až taký zlý nápad. No potom som sa zahriakla. Nebudem sa stresovať ešte viac ak som. Jason vôbec nevyzerá ako typ, ktorý by mladé nevinné dievčatá vláčil po kluboch s nahými ženami. A pasák to zrejme tiež nie je... teda, aspoň myslím.

Aha, tu je to!

Konečne som Night Star našla. Bola to síce malinká kaviarnička, sídliaca medzi dvoma obrovskými butikmi, ale určite to nebol nejaký neslušný bar. Kým som vošla dnu, musela som sa silou vôle premáhať, aby som sa nezastavila pri krásnych topánkach vo vitríne. Podvedome som sa snažila robiť všetko pre to, aby som moje stretnutie s ním čo najviac oddialila. Mala som z toho ohromný strach. Bála som sa, že sa strápnim. To bola moja parketa – strápniť sa, nech som kdekoľvek.

Otvorila som dvere a hneď, ako som vošla dnu, mi padol zrak na obrovské nástenné hodiny s priemerom asi meter a pol, visiace na stene rovno oproti dverám. Dvanásť sedem.

Takmer som si vydýchla od úľavy. Nemeškala som až tak moc, ako som si myslela.

Zrakom som preskenovala celú miestnosť, až som Jasona zbadala takmer úplne v rohu kaviarne, po mojej pravici. V tom najtmavšom kúte. Nasucho som preglgla a vykročila som k nemu.