Aréna

15. kapitola

Tým pár ľuďom, ktorí čítajú moje príbehy, sa ospravedlňujem za dlhšiu nečinnosť, ale v poslednej dobe som nemala moc času. Veľa učenia do školy a tak. :-D Ale je tu ďalšia časť. Budem sa snažiť pridávať sem kapitoly častejšie, ak to bude možné. Ďakujem za každé prečítanie, dúfam že sa vám doteraz príbeh páči. :-)

Oči by som nechala zavreté už naveky, keby ma stále ktosi nemykal za plece a neopakoval moje meno. A nebyť toho silného svetla, ktoré ma oslepovalo dokonca aj cez zažmúrené viečka, možno by som aj zaspala. Bola som taká unavená a vyčerpaná.

„Čo je," zamrmlala som. V ústach som mala ako v púšti. Jazykom som si prešla po perách. Boli úplne vysušené a popraskané. Ako dlho som bola v bezvedomí? Pár minút, hodín, dní?

Ďalší pokus. Tento raz sa mi oči podarilo aspoň trochu pootvoriť. Zrak som mala rozmazaný, postavu stojacu nado mnou som videla ako nejasnú siluetu. Spoza jej chrbta ma oslepovala neónová žiarivka. Všade naokolo sa ozýval hlasný poplašný signál a blikalo tu červené svetlo. Z toho chaosu sa mi zdvíhal žalúdok. Kde to som? Rýchlo som zažmurkala, aby sa mi vyjasnil zrak. Rukou, ktorá teraz vážila najmenej tonu som si zaclonila oči a uprela som pohľad na postavu, ktorá sa tak neúnavne dobýjala mojej pozornosti.

Tie zelené oči by som spoznala aj poslepiačky. „Jason?" Zašepkala som. Pousmial sa, no jemný úsmev mu na tvári hneď zamrzol. Ustarostene sa na mňa zadíval.

„Nie je ti zle?" spýtal sa. Neveriacky som pokrútila hlavou. Len pred pár dňami som oplakávala jeho smrť a on sa ma teraz akoby nič spýta, či mi nie je zle? Čo to má znamenať? „Fajn, lebo musíme vypadnúť," jeho tón bol spoly netrpezlivý a spoly ustráchaný. „Ale najskôr ti musím z tela povyberať ihly. Bude to trochu bolieť, ale zvládneš to," sotva dopovedal, na predlaktí som zacítila štipľavú bolesť. Zasyčala som. Vytiahol mi ešte tri ihly, jednu z druhého predlaktia a dve zo spánkov. Chytil ma za ruky a vytiahol ma do sedu. Pred sebou som zbadala množstvo malých monitorov, na ktorých sa prehrával nejaký film. Zaostrila som zrak, stále som ho mala trochu rozmazaný. Vzápätí som zhrozene zhíkla. To nebol film. Bola som to ja, Alice a Jason, na obrazovkách neustále preskakovali epizódy našich zážitkov z arény: môj nešťastný pád, pri ktorom som si nešťastne udrela chrbticu, my traja pri vodopáde, chlpatý tvor v mojich rukách, Jason ležiaci na zemi, ja, zisťujúca, že je mŕtvy a nikto ho nevráti späť, naša svadba s náčelníkom, ja, miznúca do neznáma, Alicin vydesený výraz.

Jason sa ma znova dotkol, no ja som sa prudko odtiahla. Zošuchla som sa z bieleho ležadla, na ktorom som doteraz spočívala. V momente, ako sa moje bosé nohy dotkli studenej podlahy, podlomili sa mi kolená a bolestivo som na ne klesla. Jason, stojaci na druhej strane ležadla, sa pohol mojim smerom, no ja som natiahla ruku jeho smerom.

„Zostaň tam!" Zakričala som. Jason zamrzol na mieste. Nechápavo na mňa hľadel. Postupne som sa vyškriabala na nohy, pričom som sa musela silno pridŕžať ležadla, aby som sa znova nezošuchla na zem. V prípade, že by som musela utekať, nemám ani najmenšiu šancu.

„Kto si?" Spýtala som sa.

„Jason," odvetil. To by zatiaľ sedelo, pomyslela som si ironicky. Prevrátila som očami, pričom som zazrela som odraz vo veľkých presklených dverách na druhej strane miestnosti – presne tam, kde stál Jason. Na sebe som mala oblečenú tenkú bielu nočnú košeľu s krátkymi rukávmi, ktorá sotva zakrývala moje tenké nohy a ruky. Na krku spočívala vychudnutá tvár s hniezdom tmavých vlasov na temene. Preboha, musela som schudnúť aspoň desať kíl.

„Ako dlho som tu?"

„Niekoľko týždňov," konečne normálna odpoveď.

„A kde som?" Hoci sa mi v hlave rojili tisíce otázok, táto sa neustále drala na povrch.