Aréna

11. kapitola

Po nerovnomernom teréne sme sa šmýkali celú večnosť. Jediné šťastie bolo, že sme sa šmýkali nohami napred, pretože sne netušili, čo sa nachádza dole. Napriek tomu to nebolo veľmi pohodlné. Výmole rôznych veľkostí nám narážali do kostrčí a do chrbtov a párkrát sa tunel zúžil tak, že som si hlavu udrela o studený hrboľatý kameň.

Alica v krajine zázrakov, prebleslo mi mysľou tesne predtým, ako nás zastavila tvrdá zem. Sedeli sme na dlážke vedľa seba, neschopné jediného slova. Prudko sme dýchali a srdcia nám búšili ako opreteky.

Opatrne som sa postavila na roztrasené nohy a rukou som sa oprela o nerovnú stenu. Bola tu tma ako v hrobe, no videla som, že na konci tunela, v ktorom sme sa nachádzali je malé svetielko. Biela bodka uprostred ničoho, ktorá nám dodávala obrovskú nádej. Nádej, že sme možno blízko cieľa. Alebo možno nie. Možno ideme opačným smerom. Čo nám dávalo takú istotu, že ideme správne? Čoraz viac nebezpečné pasce, odpovedala som si v duchu na svoju otázku a vedela som, že je to pravda. Svedčilo o tom monštrum, ktoré nás takmer pripravilo o život.

„Alice, je tam svetlo, mali by sme ísť," podala som jej ruku a pomohla som jej na nohy. Ako adrenalín pomaly ustupoval, zacítila som tupú bolesť na čele. Priložila som si na to miesto ruku a keď som ju odtiahla, mala som na nej niečo teplé a lepkavé s kovovým zápachom. Krv. Zrejme som si pri páde rozbila. Hlava sa mi netočila ani mi nebolo nevoľno, preto som usúdila, že nemám otras mozgu.

Vykročila som. O niečo som zavadila nohou a odkopla som to o kúsok ďalej pred seba. Zohla som sa a zdvihla som to. Zbraň. Takmer sme ju stratili. Podala som ju Alice, ktorá v druhej ruke stále zvierala bundu s ovocím. Siahla som za pás a zistila som, že dýka je stále tam.

Znovu sme vykročili, bok po boku. Tisli sme sa k sebe a navzájom sme sa podopierali. Dopredu sme postupovali malými krôčikmi. Mala som pocit, že takto sa k svetlu nedostaneme ani o týždeň, ale rýchlejšie sme ísť nemohli. Terén bol hrboľatý a šmykľavý. Miestami na zem dopadali kvapky vody. Každú chvíľu sa ozvalo tiché čľup. Vždy som sa na ten zvuk strhla, aj keď po pár minútach som si na to už mohla zvyknúť.

Po pár metroch som sa z ničoho nič začala triasť a cítila som, že Alice sa trasie tiež.

„Nie je ti zima?" Spýtala sa. Cez drkotajúce zuby som jej takmer nerozumela. Už sme boli takmer v cieli. Čím bližšie sme k nemu boli, tým viac rástla viditeľnosť, ale aj klesala teplota. Prikývla som, hoci som nevedela, či si to Alice všimla.

„Alice, budeš si musieť obliecť bundu," vytisla som zo seba a ruky som si strčila do vačkov na svojej bunde.

„Ale nemôžem tu to ovocie nechať," protestovala Alice.

„Nenecháš ho tu. Teda nie všetko," dodala som, keď Alice vysypala veľké množstvo sliviek a iného ovocia. „Slivky si môžeme dať do vreciek," navrhla som a hneď som si do každé vrecka na bunde aj na nohaviciach napchala tri slivky. Dokopy som ich niesla deväť. Alice tiež. Stačilo to na jeden deň. Zajtra si budeme musieť niečo nájsť.

Pokračovali sme v ceste. Už sme boli tak blízko svetla, až som si s potešením všimla, že to je otvor. Východ z jaskyne. Chvalabohu, už som dostávala klaustrofobický záchvat. Keďže som si videla pod nohy, pridala som do kroku. No čím som bola bližšie, tým viac som si uvedomovala neskutočnú bielobu tam vonku. Počula som rýchle a hlasné Alicine kroky za mnou.

Už sme tam, ešte jeden krok, ešte jeden, ešte je... a zostala som zarazene stáť tesne pred východom. Tu už bola absolútna zima. Mala som pocit, že mi zamrzne dokonca aj krv v žilách. Alice, ktoré sa neustále dívala pod nohy si nevšimla, že som zastala a prudko do mňa vrazila. Vysotila ma von a ocitla som sa takmer po kolená v snehu. Na hlavu mi dopadali obrovské snehové vločky. Snežilo tak husto, že dokonca z tejto malej vzdialenosti som ledva videla Alice s od úžasu roztvorenými ústami.