Aréna

19. kapitola

Mieril na nás zbraňou s nohami pevne rozkročenými, pripravenými v najhoršom prípade pustiť sa za nami v šialenej naháňačke. No už po chvíli si uvedomil, že to zrejme nebude treba. Tvrdý výraz v jeho tvári vystriedalo začudovanie. Uvoľnil ruky, ktoré mu stále pevne spojené so zbraňou padli dolu pozdĺž brucha. Sledovala som jeho pohľad. Neomylne ho upieral na môjho parťáka, ktorý sa tváril rovnako prekvapene, dokonca by sa dalo povedať, že až natešene.

"Jason!" ozval sa policajt ako prvý. Jeho hlas znel zvláštne a mne až po chvíli došlo, že to je spôsobené tým, že chcem jeho meno zakričať, ale zároveň si v poslednej chvíli uvedomil, že nemôže, preto ho len zachrčal. 

"Mikah," odvetil Jason, pre zmenu priveľmi ovládajúci tón svojho hlasu, pričom mu zľahka kývol hlavou. 

Policajt sa zúfalo obzrel ponad svoje plece do chodby. Z jeho postoja som vyčítala, že Jasona pozná (panebože, udeľte mi niekto cenu za rýchle myslenie) a nechce ho prezradiť svojim kolegom. Znovu sa obrátil na nás, no tento raz sa nezadíval na Jasona, ale na mňa. V tej chvíli rozhodne kývol hlavou, akoby prijal nejaké životne dôležité rozhodnutie a s očami stále zabodnutými do mojich zasyčal: "Vypadnite, hneď. Odlákam ich," a vycúval von. 

Za malý okamih som začula jeho zvučný hlas hovoriť kolegom: "Nie sú tam. Zrejme sa im nejako podarilo utiecť." To už som sa však opatrne načahovala za hromozvodom a syčala som od bolesti, ktorú mi na rozhorúčených prstoch spôsoboval ľadový kov. 

Hromozvod sa nekončil tesne pri zemi, ako to zvyčajne býva, ale asi dva až dva a pol metra nad ňou. Vedela som, že mi nezostáva nič iné, ako skočiť dolu, preto som nečakala na Jasonov pokyn, zhlboka som sa nadýchla, pustila som sa a kolenami som dopadla do mäkkej snehovej prikrývky. Rýchlo som sa postavila a cúvla som o pár krokov, aby mi Jason neskočil na hlavu. Pri pohľade na jeho telo ladne pristávajúce v snehu (narozdiel od môjho medvedieho skoku) mi hlavou preblesla myšlienka, že hoci ma Jason vyslobodil z arény, okolnosti spôsobujú, že mám pocit, akoby som stále bola v strede jej dejiska.

"Poď, musíme utekať," zasyčal Jason a potiahol ma za ruku. Rozbehol sa a kým som sa poriadne stihla spamätať, zmizol za rohom. Mala som čo robiť, aby som na neho nevykríkla, nech ma počká. Prešprintovala som poza roh a podarilo sa mi ho dobehnúť. Z diaľky som počula mrmlanie policajtov, stojacich pred budovou penziónu a chrčanie statickej elektriny vo vysielačkách, keď im kolegovia odpovedali. 

Prebehli sme cez cestu a zrazu sme sa ocitli v slepej uličke, ktorá sa končila asi jeden a pol metra vysokým hladkým múrom, ako vo filme. Jason sa naň bez slova vyškriabal a podal mi ruku, ktorú som bez reptania prijala. Mala som pocit, že sama nezvládnem už ani krok. Telo mi akoby začínalo ochabovať, pripisovala som to fyzickej únave. Preskočili sme na druhú stranu a ocitli sme sa v ďalšej uličke, ktorá sa na druhom konci našťastie otvárala do veľkého námestia so zamrznutou fontánou v jeho strede. 

Už pomalým krokom sme prešli uličkou na spomínané námestie. Malo kruhovitý pôdorys a zo všetkých strán bolo obkolesené malými obchodíkmi alebo tmavými uličkami. Na druhej strane som zbadala kníhkupectvo, ktorého výklad bol jasne vysvietený napriek tomu, že ho majitelia otvárali až o ôsmej ráno. Vo výklade stáli vystavené najnovšie kúsky knižného umenia, po ktorých mi okamžite zaplakalo srdce, ale vedela som, že také hlúposti si nemôžem dovoliť a ani na ne nemám miesto v už aj tak preplnenom batohu. Uvedomila som si, že ak to takto pôjde ďalej, už nikdy nebudem mať čas ani prostriedky na bežné veci všedných dní a večne sa budem strachovať o svoj alebo Jasonov život. 

Otočila som sa na päte a vydala som sa naprieč námestím späť k Jasonovi, keď sa vo mne zrazu niečo zlomilo. V hrudi mi to urobilo hlasné PUK! a zrazilo ma to na kolená rovno do čerstvého studeného snehu. Zatmelo sa mi pred očami a z hrdla sa mi vydral hlasný vzlyk. Nič som nevidela ani nepočula okrem hukotu v mojej hlave, ale jasne som si uvedomovala, že som sa práve psychicky zrútila. Malo mi byť jasné, že to raz tak či onak príde, ale nemyslela som na to - až doteraz. Zrazu sa mi všetko zdalo beznádejné - naše úteky, zabíjanie, bitky, šplhanie, lezenie, skákanie, strach, stres, nádej, túžba po domove - to všetko predstavovalo zbytočne premárnené dni a ja som z ničoho nič dostala chuť všetko naše úsilie vzdať. Doslova som si priala, aby sa spoza rohu vynoril William, niečím ma omráčil a vzal ma späť do tej škaredej, vďaka Jasonovi obhorenej budove a ďalej na mne vykonával experimenty, ktoré ma môžu zabiť.