Aréna

17. kapitola

Pomaly som otvorila oči. So zastonaním som sa natiahla a pohľadom som zablúdila k oknu. Za zatiahnutými žalúziami vládlo prítmie. Žeby som sa zobudila tak skoro? Natiahla som sa k nočnému stolíku a pootočila som k sebe digitálny budík, na ktorom svietili červené číslice, ukazujúce čas. Bola takmer jedna hodina. Uškrnula som sa. Keby sme sa nerozprávali takmer do rána, nespali by sme tak dlho. Vedela som si predstaviť Jasonov výraz, keď sa zobudí a zistí, koľko je hodín. Keď sme sa v noci rozprávali, medzi rečou spomenul, že ráno musíme vstávať skoro, aj keby sme boli veľmi unavení. Nikde sa nesmieme zdržiavať dlhšie, pretože nás William môže ľahko vysnoriť. Hoci ma táto myšlienka veľmi znepokojovala, rozhodla som sa, že ho ešte nechám snívať a pôjdem si dať studenú sprchu, aby som sa prebrala.

Pomaly som sa postavila a prešla som k nohám postele, kam som včera odhodila svoj batoh s vecami.Cestou som musela prekročiť dve krabice s pizzou, ktorá perfektne nahradila večeru. Pri spomienke na pekný večer som sa mimovoľne pousmiala. Z batoha som vylovila džínsy, tielko a čistú spodnú bielizeň. Po špičkách som sa zakrádala do kúpeľne. Potichu som za sebou zatvorila dvere a zhodila som zo seba oblečenie, v ktorom som spala. Vlasy som si zmotala do drdola na vrchu hlavy, aby som si ich nenamočila a vliezla som do sprchy. Pustila som na seba najskôr vlažnú a potom studenú sprchu, ktorá ma úplne prebrala. 

Kým som sa utierala osuškou, ktorá cez noc stihla na radiátore vyschnúť, premýšľala som o tom, čo mi včera povedal Jason o aréne. Vravel, že by som sa nikdy nedostala na koniec. Kým by som v simulácii žila, pokračovala by som stále ďalej, až by som sa z toho úplne zbláznila. A keby som tam zomrela, bola by som mŕtva aj v skutočnosti. Možno nie hneď, ale časom určite. Spomenula som si na mamu a uvedomila som si, ako sa musí trápiť, keď nevie, čo so mnou je. A zároveň musí chodiť do práce, aby nám nevzali byt. Netuší, do akej kaše som sa dostala. Iste si myslí, že ma niekto uniesol, znásilnil, zavraždil a hodil do jarku, kde ma o niekoľko týždňov alebo mesiacov nájdu nejakí zvedavci. Nehovorím, že by to bola dobrá možnosť, ale určite by bola lepšia ako toto. Teda aspoň podľa mňa. Veď si to pekne zhrnieme: Najskôr ma unesie šialený psychopat, ocitnem sa v nejakej aréne s cudzími ľuďmi, kde musím zabíjať bez mihnutia oka, potom sa prebudím a predo mnou stojí živý Jason, ktorý mal byť dávno mŕtvy, ktorý mi povie, že podpálil tú otrasnú budovu, v ktorej ma väznili. Neskôr mi Jason tvrdí, že je Williamov brat, čomu sa dá len ťažko veriť, pretože je medzi nimi obrovský rozdiel, a to nie len vo vzhľade. A teraz ma určite niekde hľadajú tie jeho gorily odhodlané priviesť ma späť, či už živú alebo mŕtvu. Ale myslím, že skôr živú, veď ma ešte bude potrebovať na testy. A to tiež nie je veľká výhra. 

Vzdychla som si, osušku som znova prehodila cez radiátor a umyla som si zuby. Rozpustila som si vlasy a poriadne som si ich rozčesala. Napriek podmienkam, v ktorých som žila posledných pár dní (nie som si istá, koľko času presne ubehlo), stále nestratili svoj lesk. Boli dlhé, rovné a čierne. Hrdo som sa uškrnula. Nakoniec som si v umývadle ručne oprala nohavičky a ponožky, ktoré som mala včera na sebe a taktiež som ich prevesila cez radiátor, aj keď mi bolo trošku trápne ukazovať pred Jasonom, čo nosím pod nohavicami. Ale nemala som inú možnosť. Inde by mi nevyschli. Všimla som si, že v celej motelovej izbe je mierne chladno, iba kúpeľňa je riadne vyhriata. Nechala som teda otvorené dvere do kúpeľne, aby sa teplo z nej dostalo do celej izby. 

V izbe som si znova kľakla k batohu a chcela som si doň schovať knihu, ktorú som začala čítať včera, kým sa Jason sprchoval. Snažila som sa ju napchať na vrch vecí, no pri tom márnom pokuse sa mi vyšmykla z rúk a spadla na zem. Pri tom rachote sa Jason okamžite prebudil a vyskočil na rovné nohy. Rýchlo siahol pod vankúš a vytiahol odtiaľ malý revolver. Prekvapene som na neho zažmurkala.