Aréna

5. kapitola

Na chvíľu v našej dvadsaťjeden člennej skupine zavládlo takmer hrobové ticho. Úplne hrobové ticho by to bolo vtedy, keby nebol počuť náš zrýchlený, trhaný, vystrašený dych.

Stáli sme tam niekoľko minút a civeli pred seba. Ja, Jason a Alice sme boli na čele skupinky, preto sme mali najlepší výhľad na scenériu pred sebou.

A že tá scenéria bola dychvyrážajúca... O tom sa snáď ani netreba zmieňovať.

Rovno pred nami ležala niekoľko kilometrová holá pláň, iba suchá, hnedá piesočná zem, nejaký ten vysušený krík a veľké sivé kamene. V pozadí sa dala rozoznať nejaká zeleň, ale v tej chvíli som si nebola istá, či to náhodou nie je fatamorgána, pretože z pláne nám do tváre vrážal taký horúci a ťažký vzduch, že by som sa ani nečudovala. A potom tu bola otázka Willovej šialenosti. Mohol to byť nejaký hologram. Možno že koniec arény vôbec neexistuje a nám je súdené zomrieť od hladu a smädu na tomto strašnom, horúcom mieste.

„Toto bolo umelo vytvorené?" začudovala som sa šeptom úplne mimovoľne. Vzápätí som si dlaňou prikryla ústa. Cítila som sa trápne. Moja otázka však niečo zmenila, možno pár molekúl v ovzduší a vzápätí sa všetci naraz rozhýbali a rozrečnili. Samozrejme, každý v svojom jazyku.

„Možno by sme mali ísť," navrhol Jason. Ani to nedopovedal, ozval sa za nami zvláštny škrípavý uši trhajúci zvuk. Vykríkla som a otočila som sa chrbtom k aréne. Najskôr som netušila, čo ten zvuk vydáva. Potom som sa lepšie zahľadela na stenu s dverami do výťahu a konečne som si to uvedomila. Stena sa pomaly približovala našim smerom. Vzápätí sa ozval syčivý zvuk, opäť spoza môjho chrbta. To sa zatváral vchod do arény.

Zdesila som sa. „Musíme odtiaľto vypadnúť!" Skríkla som a schmatla som Jasona a Alice za ruky. A mali by sme si pohnúť, pretože dvere sa zatvárajú rýchlejšie, než sa otvárali, dodala som v duchu. Toto bola prvá skúška. Alebo trest za to, že sme tak dlho váhali. Jedno z toho určite.

Ak nevstúpime do arény, kde nás čaká istá smrť, zomrieme hneď a teraz zakliesnení medzi dvoma kovovými studenými stenami.

Rýchlo sme sa rozbehli a skočili sme na prašnú zem. Za nami skočilo ďalších osemnásť ľudí. V momente, keď sa dvere otvore takmer zavrel, stihlo vyskočiť najmenšie dievčatko. Napriek tomu, že to bola moja súperka som si vydýchla od úľavy. Bolo to len malé dieťa, nezaslúžilo si byť na tomto mieste.

Kým sme sa snažili spamätať sa z prvého šoku, nastal druhý. Ten sa však netýkal všetkých.

Pomaly, váhavo som vykročila hlbšie do arény. Bolo tu neznesiteľné teplo, občas zavial slabý vetrík, ale zdalo sa mi, že ten je ešte horúcejší ako slnko páliace nám na hlavy.

Vtom sa za mnou ozval strašný rev, ktorý vzápätí nasledoval Alicin výkrik: „Angel, pozor!"

Otočila som sa práve vo chvíli, keď bola tá šialená ženská, ktorá predtým narazila do neviditeľného silového poľa a rozbila si nos, takmer pri mne. Rútila sa na mňa so šialeným výrazom v tvári, neľudsky vrešťala a v ruke natiahnutej nad hlavou zvierala kameň, pripravená rozmlátiť mi ním lebku. Skríkla som. V tej chvíli sa na mňa vrhla a strhla ma na zem. Snažila sa ma udrieť kameňom do hlavy, ale niekto jej zadržal ruku. Keď sa na mňa zahnala druhou rukou, schmatli jej aj tú. Moji záchrancovia, zrejme Jason a Alice sa ju odo mňa snažili odtrhnúť, ale ona sa zakvačila nohami okolo môjho pása a nebolo možné ňou pohnúť.

Nad sebou som videla zúrivú tvár ženy, ktorá to zrejme psychicky nezvládala, a to sme boli len na konci, a ďalšie, totálne apatické tváre ostatných súťažiacich. Jediní, kto mali na tvári nejaké výrazy, boli Jason a Alice, ktorí, presne ako som si myslela, sa snažili ženu zo mňa strhnúť. Na to, že bola taká útla a malá, mala silu ako chlap.