Aréna

16. kapitola

„Čože?" vyvalila som na neho oči. Vrhol na mňa letmý pohľad a ďalej sa venoval riadeniu, ignorujúc moju otázku. Preradil rýchlosť. Urobil to s takou ľahostajnosťou, až som vyprskla do smiechu.

„Čo je?" spýtal sa, stále nespúšťajúc oči z vozovky pred nami. Pokrčila som plecami, zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa upokojiť. Z ničoho nič mnou trhlo do strany a potom dopredu. Jason nečakane odstavil auto na krajnici a vypol motor. Svetlá v kabíne nechal svietiť. Otočil sa ku mne so zmrašteným obočím a znova sa opýtal: „Čo ti bolo také smiešne?" Pôsobil tak komicky, až som sa znova rozosmiala. Podráždene si vzdychol.

„Prepáč," zalapala som po dychu medzi záchvatmi smiechu, „ale..." ďalší päťminútový záchvat, počas ktorého nervózne klopkal končekmi prstov po volante. „V skutočnosti si taký iný," teatrálne som si ho poobzerala od hlavy po päty, keď som si konečne bola istá, že sa nezačnem znova rehotať.

„Veď to aj ty," poznamenal triumfálne. Dobre, musela som uznať, že v tomto mal pravdu. V tom experimente, alebo čo to bolo, som bola poslušné dievčatko, ktoré robí všetko pre svoju budúcnosť a v skutočnosti som zlá baba, ktorej nezáleží na svojom zdraví a má rada rešpekt a obdiv druhých ľudí.

Pokrútila som hlavou. „Dobre, pozrime sa na to takto," začala som. „Ty si milý, odvážny, dalo by sa povedať hrdina, pretože si ma zachránil z pazúrov šialeného vedátora, ktorý na mne vykonával nejaké pokusy, aby zo mňa vytvoril ľudskú smrtiacu zbraň, a o ktorom tvrdíš, že je to tvoj brat. Prepáč, ale tomuto sa naozaj nedá len tak ľahko uveriť. Ste presný opak," hlavne vaše oči, dokončila som v duchu myšlienku, tvoje zelené plné svetla a tepla a jeho modré studené a chladné.

Dlhú chvíľu mlčal, až som si myslela, že sa na mňa naštval, že som ho s ním porovnávala. Potom sa na mňa pozrel a šibalské ohníčky v jeho očiach sa nedali prehliadnuť. Zmätene som sa na neho zamračila. „Naozaj si povedala šialený vedátor?"

Vzdychla som si a prevrátila som očami. Zasmial sa a znova naštartoval.

„Musíme si niekde nájsť motel, v ktorom túto noc prespíme," informoval ma, keď sme sa ocitli na hrboľatej ceste. Prikývla som. To mi bolo jasné, ale v tejto chvíli ma to zaujímalo najmenej zo všetkého.

„Kedy sa vrátim domov?" vychrlila som na neho vtedy, keď to najmenej očakával, no moja otázka ho napriek tomu vôbec neprekvapila.

„Čoskoro," odvetil neurčito. Keď som sa nadychovala, že mu na to niečo odseknem, opatrne dodal: „Nechcem ťa znepokojovať, ale v tejto chvíli sme ďaleko od tvojho domova. Cesta tam bude trvať ešte veľmi dlho."

„Ako dlho?" neveriaco som sa spýtala. To nemyslí vážne, kde asi tak môžeme byť? V susednom meste?

„No, v skratke povedané, kým sa dostaneme k tebe domov, budeme musieť prejsť cez štyri štáty," povedal to tak rýchlo, že som mu skoro nerozumela. Zalapala som po dychu, no žiadna zmysluplná odpoveď mi neprišla na um, tak som zostala ticho sedieť na svojom sedadle s hlavou opretou o okno, sledujúc vyprahnuté okolie ponorené do takmer bezmesačnej tmy. „Ale má to aspoň jednu výhodu," začal znova. Vrhla som na neho zvedavý pohľad. „Budeme mať dosť času premyslieť si, čo povieme tvojej mame a polícii. Určite po tebe už hodnú chvíľu pátrajú."

„Tak sa zastavme niekde na benzínke, aby som im mohla zavolať a povedať, že som v poriadku a vraciam sa domov," navrhla som nadšene, no nádej vo mne spľasla tak rýchlo, ako sa nafúkla, keď začal Jason krútiť hlavou zo strany na stranu s ľútostivým výrazom na tvári. „Prečo nie?" nadšenie sa zmenilo na podráždenie.