Nevinná hra

Halloween

Začínam s novým príbehom. Tentoraz v horrorovej tématike. Dúfam, že aj tento žáner bude mať svojich čitateľov a zaujme. Opäť tu budú používané aj textovky. Enjoy. Vaša Lil *

Ruby: Čáááu. Pripravená?

Som u teba za hodinu.

Cara: Jasné, už som oblečená, nalíčená, ešte vlasy a môžeme.

Kde to vlastne je?

Ruby: S tým si nelám hlavu.

Beriem auto a cestu viem.

Je to asi pol hodinka cesty.

Cara: Okey. Tak za hodinu.

Odložila som mobil a pozrela sa do zrkadla. Mala som na sebe roztrhané legíny, dlhé tričko s odtrhnutým rukávom a s červenými fľakmi. Tvár som mala nalíčenú na bielo s čiernymi kruhmi okolo očí, na perách som mala červený rúž, ktorý som čiernou tužkou potiahla až na líca v rovnej čiare. Vzala som lak na vlasy a hrebeň a začala s tupírovaním. Keď som skončila musela som sa usmiať. Biele vlasy dostali strapatý efekt. Dokonalý zombie. Obula som si čierne kanady a zbehla dole aby som počkala na Ruby. Keď ma zbadala mama zostala na mňa civieť s otvorenými ústami. Nereagovala som na jej poznámky, vzala som si bundu a bez slova som odišla.

Ruby dorazila o chvíľu. Mala na sebe biele šaty, na tvári jazvy a modré vlasy sa jej vlnili na ramenách.

"Mŕtva nevesta?" Spýtala som sa jej s úsmevom. Prikývla, zapla rádio a vyrazili sme.

Zostala som prekvapená, keď sme zastavili pri veľkom dome, ktorý som nikdy predtým nevidela. Okná boli porozbíjané, veranda sa rozpadala. Hučala odtiaľ hudba, ale ten dom určite nepatril rodine s deťmi.

"Kde to sme?" Odpovedala mi vyhýbavo, čo mi bolo trochu podozrivé.

"Na halloweenskej párty predsa." Vtiahla ma dnu a zamierila hneď ku stolu, kde boli poháre a fľaše s alkoholom. Nejakú vybrala a naliala nám obom. Ani neviem, čo to bolo ale po troch pohárikoch už som mala dosť. Popíjalo sa, tancovalo. Zdalo sa mi, že nikoho nepoznám ale to mohlo byť aj vďaka maskám. Ruby sa po chvíli niekam vytratila s nejakým chalanom, ja som si vzala pohár a snažila sa prejsť pomedzi ľudí. Obišla som prízemie a sadla si na schody v hale. Steny boli ošúchané, nábytok zaprášený. To miesto ma desilo.

"Ahoj." Oslovil ma nejaký chalan v kostýme Jokera.

"Čau." Premeral si ma pohľadom a sadol si ku mne.

"Super kostým."

"Vďaka, aj ten tvoj. Nevieš mi povedať, kde vlastne sme?" Po mojej otázke zdvihol obočie a prekvapene na mňa pozrel.

"Ty nevieš čo je to za barák?" Potriasla som hlavou a on pokračoval. "Býval tu Carter Dunn." Znova som potriasla hlavou, že mi to meno nič nevraví.

"Žartuješ? Šepká sa o ňom po celom okolí. Bol šibnutý. Vraj upísal svoju dušu diablovi a robil tu čierne omše. Niekoľko dievčat našli zakopaných na jeho záhrade, po jeho smrti. Teda...Aspoň tvrdia, že zomrel, ale jeho telo nikdy nenašli." Mala som dosť. Znelo to síce ako desivé historky na strašenie detí, ale nemienila som tu zostať ani chvíľu. S vydeseným výrazom som vstala a dala sa hľadať Ruby. Ten chalan šiel so mnou, ani neviem ako sa volal. Ako som sa predierala pomedzi ľudí a snažila sa nájsť svoju kamošku, jeden blbec sa na mňa zavesil. Bol opitý a keby ho odo mňa ten chalan neodsotil, nezbavila by som sa ho tak ľahko. Potom ma vzal za ruku a šiel prvý. Dostali sme sa až do kuchyne a potom znova do chodby. Tam som konečne zbadala Ruby. Zakričala som na ňu, zostala na druhom schode a otočila sa ku mne.

"Cara! Kde si bola? Hľadala som ťa. Ideme hore, poď s nami. Aj ten Joker za tebou môže." Vyhŕkla zo seba nadšene a pripito.

"Chcem ísť domov." Dúfala som, že ju presvedčím aby sme odtiaľ vypadli.

"Ale no ták. Cara. Chalani dostali nápad. Poď." Vybehla pár schodov, ja som sa ani nepohla. Traja chalani pred ňou už boli na poschodí a hlasne sa smiali.

"Daj mi kľúče, niekto z nich ťa odvezie domov." Zamávala kľúčmi vo vzduchu a potom sa pobrala na poschodie.

"Poď si pre ne." Zakričala veselo a ja som sa naštvane otočila na mladíka za mnou. Potiahol ma za ruku smerom ku schodom.

"Vzal by som ťa domov ale moji kamoši sa tiež niekde vytratili. Keď už sme tu, zabavme sa." Milo sa na mňa usmial, hoci s Jokerovým úsmevom aj trocha desivo a ja som šla za ním. Vyšli sme spolu až do podkrovia, kde chalani s Ruby sedeli na zemi a smiali sa. Došli sme až k nim a mňa zamrazilo. Na drevenej podlahe okrem pohárikov a fľaše bola sviečka a pri nej známa tabuľka Ouija.

"Šibe vám?" Osočila som sa na nich ale nikto ma nevnímal. Schytila som Ruby za ramená.

"Čo chcete robiť?"

"Len sa zahráme. Sadni si. Aj ty Jokey." Usmiala sa na nás a posunula sa.

"Ty nevieš čo je to za dom?"

"To sú len babské reči. Hádam na niečo také neveríš." Nevedela som čo robiť. Chcela som odísť ale nemohla som tam Ruby nechať. A ani som nechcela vyzerať ako zbabelec. Možno vážne išlo len o výmysly. Sotva som sa pohla, ten chalan ma zas chytil za ruku.

"Nerob to. Poďme preč." Zašepkal mi a ja som znova váhala. Ale len chvíľu.

"Ak chceš choď." Chvíľu na mňa pozeral. Išla som si sadnúť vedľa Ruby a za okamih sa zjavil vedľa mňa. Oproti sedeli traja chalani, Superman, Wolverine a dracula.

"Hej. Carter Dunn, ukáž sa." Zakričal na celé podkrovie Wolverine.

"Poď, máme pre teba darček na ďalšiu obeť." Úchylne na mňa pozrel Dracula a zasmial sa. Po chrbte mi behal mráz, jediné čo ma trochu upokojovalo bola Jokerova dlaň v mojej ruke.

Nikto z nás netušil čo bude ďalej.

A nikto by nečakal, že to bude to najhoršie čo sme zažili.